To, čo sa nikdy nemalo stať

Kapitola 2/časť 1

Joy

Chalani majú naozaj šťastie. Jimmiho som zastihla v jeho izbe a povedal, že ma zavezie. Ešteže je tu, inak by sa chalani dovolenky nedožili. Škoda je, že je tu iba na výmenný pobyt. Dorobí si tu školu a odchádza späť do Ameriky. Je tu na taký dlhší výmenný pobyt, pretože sa rozhodol študovať na Slovensku. Otec mu ponúkol auto, bývanie a platenie školy, čiže také niečo ako štipendium. Jim ale chodí na brigádu, aby to mohol otcovi splácať, lenže otec je tvrdohlavý a peniaze nechce, tak ich posiela Jimmovým rodičom. Samozrejme o tom Jim nevie, okrem všetkého to by nebol otec, aby niekomu nepomáhal.

No, ale už sa musím chystať do školy, lebo Jim má tiež svoje plány. Neviem aké, ale je to príťažlivý blonďák s jemne hnedými očami a navyše Američan. Kto by ho nechcel, ale pravda je taká, že som ho ešte s nikým nevidela. Inak toto je prvýkrát za štyri roky, čo s nami nejde na dovolenku. Nikto to nechápe.

Dobre, teraz už vážne. Musím ísť pozdraviť zrkadlo s umývadlom, nevyzerám úplne najkrajšie. Pevne dúfam, že stihnem aj sprchu, možno mi to pomôže zabudnúť na negativitu a hnev, ktorý mám v sebe. Mám jedno šťastie, a to, že mi vďakabohu neprerábajú aj kúpeľňu. To by som už bola načisto zúfalá.

Chcem otvoriť dvere do kúpeľne, ale je to ťažie, ako som si myslela. Asi sa tam zase niečo zaseklo, možno to bude to zdochnuté zviera. Pretlačím sa cez škáru a čo zistím?

Smrad a môj polonahý spiaci brat v šortkách ich blokuje nohami. Môj tretí brat a moje tretie ja. Predstavujem vám Nickolasa Samuela Forda. A pre správnosť faktov, áno sme trojičky Matt, Nick a ja. V takejto postupnosti sme sa aj narodili. Som najmladšia a jediná dcéra a nič s tým nespravím, lebo mama už deti mať nemôže a asi ani nechce.

„Nick haló! Prečo sa môj milovaný brat nachádza v mojej kúpeľni, keď zrovna potrebujem súkromie?" Žiadna odpoveď. Rozmýšľam či ma ignoruje a len to hrá alebo vážne tak tuho spí? Vysvetlite mi, prečo sú chlapi takí akí sú? Na to asi nie je odpoveď, že? Fajn, nechajme to tak. Dnes ráno mám príliš veľa otázok a je mi neskutočne zle od tých raňajok. Vlastne je mi zle už asi minimálne rok. Mám pocit, že ma Kevin z nenávisti otrávil.

Znovu sa pokúsim ho zobudiť tentokrát hlasnejšie a drgnem doňho.

Ani obraz ani zvuk. Nie je mŕtvy? „Zem volá Nickolasa Forda. Je tam niekto?" Ja už neviem, vzdávam sa.

„Vieš čo? Kašlať na teba nemám na to čas, energiu ani chuť. Choďte všetci do čerta."

Chcem sa postaviť, keď ma stiahne späť. „Poď sem." Zvalí ma na seba, oblapí ma a niečo zamrmle.

„Dobré ráno. Čudujem sa, že si sa vôbec zobudil. Asi ti musím zagratulovať."

„Joy chýbala si mi." A ešte tuhšie ma objal.

„Nickolas si divný. Mám ťa rada, ale... ty si teraz pil?"

„Ja? Niééé, kdeže."

„A včera?" Vymknem sa z objatia a postavím sa.

„Čo včera?" Žmurká, lebo mu do očí bije svetlo.

„Nick si hluchý alebo áno?!"

„Nie, nie som tuhý."

„Bože! Kde to žijem." Začnem si umývať zuby.

„Čo ti je? Veď som len vtipkoval."

„Nič mi nie je. Ty si včera pil?"

„Áno, ale len trochu."

„Trochu? To vidím, preto ležíš v mojej kúpeľni polonahý a s opicou."