To, čo sa nikdy nemalo stať

Kapitola 7/časť 2.

...

Ale ako zachrániť Joy? Nijako! Nejde to! Musí to zvládnuť sama. To je racionálne riešenie môjho mozgu. Ten v tom okamžiku vypnem, nemyslí mi to, schmatnem surf a bežím opačným smerom ako ostatní. 

...

Bežím ako o život, o ktorý mi reálne ide, na nič iné sa nesústredím. Joy, vlna, smrť.

Joy začína strácať rovnováhu, zistí čo sa deje a snaží sa to nejako ustáť.

„Dokážeš to, Joy! Drž sa! Nevzdávaj to! Idem po teba!" Zahučím celým svojím ja. Bežím ešte rýchlejšie a nezastavím sa aj keď viem, že jej veľmi pomôcť nedokážem. Prudko zastavím až vtedy, keď ona to už neustojí a strhne ju ako nič. Príde mi príšerne zle a začnem plytko dýchať, až sa nedokážem nadýchnuť. Z očí sa mi spustia dva potôčiky zo slaných kvapôčiek a len tak bezradne zostanem stáť.

„Vzdávam sa, " ticho poviem. Voda sa neustále približuje, už je len nejakých pätnásť metrov odo mňa, otočím sa jej chrbtom, pevne sa chytím surfu, privriem oči a čakám kedy ma zaplaví tá hora vody.

Nič sa nedeje. Iba počujem valiacu sa vodu, akoby mi bola tesne za chrbtom a dýchla mi na krk.

Otvorím oči, lebo vlna ma už mala dávno pohltiť a ja som sa mal zmietať vo vode lapaním po kyslíku.

Pomalšie ako pomaly sa otočím a div mi oči z jamôk nevypadnú. Som nafetovaný alebo sa mi to len sníva. Alebo počkať. Umrel som už?

Predo mnou doslova stojí vlna. Stojí?! Bože, ak to je realita, tak si nerobím srandu. Voda sa hýbe iba hore, ale tam sa zastaví padne dole a takto sa točí dookola. Čumím ako puk. Nakoniec sa voda pomaly začne hýbať smerom k brehu a ja s ňou. Vlna sa zmenšuje až príde po hranicu, kde dosiahli vlny zvyčajne. Všetko sa vráti do normálu.

WTF!!! Netuším čo sa tu práve stalo a nie som jediný, ktorý je mimo, akoby videl ducha. Z istého uhla pohľadu mám pravdu, bol to duch. Duch? Zázrak? Šťastie?

Ako tak sa spamätám a začnem očami blúdiť po vode, niekoľkokrát musím prezrieť celý oceán až na to konečne narazím. Vtrhnem do vody a začnem pádlovať najrýchlejšie ako sa dá.

Niekto z hliadky mi príde na pomoc a vytiahneme Joy z vody. Neprebúdza sa. Ako by aj mohla, keď ju vzalo tsunami. Nohy má v poriadku, ale vyzerá, že ruky nie. Na ľavej má dlhú reznú ranu a na ľavej o trochu menšiu.

Pár ľudí pribehne a začnem sa obzerať. Začnem robiť masáž srdca.

„Niekto už volal ambulanciu, sú na ceste." Jason prehodí a začne robiť umelé dýchanie. Na nič iné sa nesústredím, iba na to, že Joy sa nemôže nič stať. Nemôže zomrieť, prosím! Po líci mi stečie slaná kvapka. Si chlap, si agent, nebuď babka! V hlave mi beží naozaj všetko a okolie nevnímam. Odháňam ľudí, ktorí si to točia na mobil.

Zrazu ma niekto odtiahne. Chcem sa brániť, no keď zistím, že sú to záchranári, povolím. Joy sme prebudili, ale na to hneď omdlela. Odviezol ju vrtuľník a ja som upaľoval do nemocnice za ňou.

Sestričky som sa opýtal kde je, ale tá mi nechcela nič povedať, tak som sa zahral na šoféra Fordovcov a že som ju našiel a chcem ich informovať. Nakoniec sa poddala, aj keď som sa v podstate nič nedozvedel.

Joy je na sále, neviem z akého dôvodu. Mám počkať na ďalšie pokyny, tak tu sedím na stoličke s očami červenými ako rajčina a nervózne dupem nohou. Adrenalín. Snažím sa neprehrávať si celý dnešok stále dookola, ale na nič iné sa nedokážem sústrediť. Po desiatich minútach ku mne niekto prikráča. Sestrička. Vystrelím ako raketa a pozorne ju počúvam.