To, čo sa nikdy nemalo stať

Kapitola 12/ časť 1

Joy

Zobudím sa a pretriem si oči. Zistím, že vedľa mňa sedí Kevin. Má zatvorené oči, sedí v tureckom sede a zhlboka dýcha. Ani som nezastihla, kedy prišiel. Sedí v absolútnom pokoji, ale cítiť, že je zároveň napnutý, nervózny, zdeprimovaný, smutný a tak ďalej. Tak ako ja.

Posadím sa vedľa neho a skopírujem jeho pohyby. Zavriem oči s pocitom, že nechám svoje myšlienky voľne plávať. Miesto toho sa mi prehrá celý večer, príde mi nevoľno. Vtom momente otvorím oči a spustia sa mi slané kvapky po tvári. Kevin otvorí oči a úprimne na mňa pozerá.

Sústredene pozerám na nekončiaci oceán a nemám chuť žiť ďalej. Najradšej by som skočila, ale to by ma nezabilo. Päste zvieram, ruky mám vlhké od potu a prehĺtam prázdno v ústach.

Kevin sa postaví a vystrie ku mne svoje ruky. Striedavo pozerám na ne a do jeho očí. Svoje dlane vložím do jeho. Prudko ma postaví, až tak, že mu padnem do objatia. Avšak nebránim sa. Nechcem. Toto je to, čo potrebujem. Ticho a nekončiace objatie, ktoré vraví, že všetko bude v poriadku. No obaja vieme, že nič už nebude tak ako predtým.

Na chrbte pocítim chlad a mokro. Potom nasledujú vzdychy a tichý, ale zúfalý plač. Ešte viac si ho pritiahnem k hrudi a on urobí to isté.

„Mrzí ma to Joy. Veľmi ma to mrzí." Hlas mu preskočí a to ma ešte viac donúti plakať. Nezmôžem sa na odpoveď. Odtiahnem sa a zadívam sa mu do očí. S uslzeným výrazom mu naznačím, že za to nemôže. Pokrúti hlavou.

„Môžem za to Joy. Mohol som im pomôcť, ale neurobil som to. Chápeš? Mohol som..." Zasekne sa, kusne si do pery a odvráti zrak. Prstami mu chytím bradu a otočím mu tvár k sebe.

„To nie je pravda." Konečne sa na niečo zmôžem. „Obaja... obaja sme mohli." Po líci sa mu spustí ďalšia mokrá cestička. Palcom mu ju utriem. Hlavu mu chytím do dlaní a spojím naše čelá tak, že obaja pozeráme do zeme.

„To prežijeme," šepnem.

„A čo ak nie?"

Vzdychnem.

„Tak nie... " Pustím mu tvár a on ma chytí za ruku. Postavíme sa v smere vodopádu a zrejme nás napadne to isté. Zazrieme na seba a v druhej sekunde skáčeme dolu.

Dlhú dobu strávime vo vode, potom si opäť sadneme hore nad vodopád a až do rána pozorujeme mesiac a žiarivé hviezdy. Nakoniec zaspíme a zobudíme sa až na ranné svetlo.

Nevyspatí a depresívni sa vrátime do nemocnice. Tam sa o nás postarajú a nájdem otca. Je poriadne zničený.

Od sestričiek som sa dozvedela, že celú noc sedel pred Michaelovou izbou. Do nej ho nepustili, lebo vraj by sa mohla preniesť infekcia alebo niečo také. Bullshit!

Zájdeme za nimi. Objímem otca a potom sa pozriem na prístroje a Michaela. Leží tak pokojne a nehybne. Monitor ukazuje, že je v dobrom stave. Musíš sa zobudiť! Musíš nám dať nádej, že to my traja zvládneme.

Falošne si nahováram, že všetko bude v poriadku. Nič nebude v poriadku. Nič nebude tak ako pred tým. Nič z tohto sa nemalo stať. Nerozumiem, prečo sa toto deje. Vráťme sa v čase a nedovoľme, aby sa niečo z tohto stalo.

S Kevinom strávime celý deň a celý čas zostávame ticho. Oboch nás ešte vyšetria a potom nás pošlú na nejaký iný hotel, kde máme náhradné ubytovanie. Otec chcel ostať v nemocnici a nedokázala som ho prehovoriť, aby išiel s nami. Tak sme sa dohodli, že do polnoci bude už na hoteli.

Padnem do postele zavriem oči a nahlas vydýchnem. Máme len jednu izbu, lebo aj iní ľudia potrebujú miesto na spanie. A je tu len manželská. Absolútne vôbec to neriešim, že Kevin bude vedľa mňa. Práve naopak som rada, lebo sama by som v posteli nezaspala.