To, čo sa nikdy nemalo stať

Kapitola 8/ časť 1

Joy

Zacítim príjemné teplo a následne neskutočnú bolesť, ako by ma niekto bodal nožom. Začnem kričať z plných pľúc, ale nikoho nevidím ani nepočujem. Pokúšam sa otvoriť oči.

Nič tu nie je.

Prázdna čierna miestnosť. Cítim sa ako Eleven zo Stranger Thinghs.

Tma, svetlo, ticho a zrazu nejaké zvuky, bolesť, trpkosť, chlad, zimomriavky.

Zatvorím oči a znovu ich otvorím.

Teraz sa nachádzam v bielej miestnosti kde to príšerne piští a ide mi roztrhnúť ušné bubienky. Spadnem na zem. Kričím z plného hrdla, spustím plač, ale nikto neprichádza. Nikto nikde a nič. Bezmocnosť.

Zatvorím oči a prepadnem zvuku.

Zvuk vypne. Otvorím oči, postavím sa, keď z neznámeho dôvodu začnem padať dozadu, do tmy.

Tvrdo dopadnem na vlhký povrch čiernej miestnosti, ktorá nemá konca. Opäť sa pokúsim postaviť na nohy. Započujem šumivý zvuk, povedala by som more. Otočím sa za seba a uvidím stúpajúcu vlnu, ktorá ma chce pohltiť. Cúvam, kde znovu na niečo narazím. Lepšie na niekoho.

„Neboj sa, to zvládneš. Poddaj sa tomu." Nechcem sa poddať!

„Ale chceš. Nechaj sa uniesť, uvoľni sa." Zmizne a objaví sa mi za chrbtom. Neznáma postava mi dýcha na krk zahalená v pestrofarebnom hábite a závojom cez tvár. Výzorom aj hlasom mi niekoho pripomína, ale vôbec neviem koho, nedokážem sa zamyslieť. Ako keby sa to ani nedalo.

„Nemysli! Uvoľni sa a skúsime to znovu."

Mne šibe, ja som vážne hodná psychiatrie. Zavriem oči, nadýchnem sa a hlboko vydýchnem. Sústreď sa, keď sa chceš odtiaľto dostať, musíš myslieť. Je to len sen, sen, ktorý skončí a ty sa o chvíľu zobudíš.

Zase otvorím oči a stále som tam, kde som bola. V čiernej miestnosti bez ničoho, bez dverí, okien, začiatku, konca. Niečo tu ale chýba. Postava.

Začnem sa prechádzať, keď uvidím kaluž vody. Prídem pred ňu, je to proste len malá mláčka uprostred ničoho.

Mala by som v nej vidieť svoj odraz, ale tak sa nestane. Miesto toho sa tam objaví Kevin. Kevin? Odtiahnem sa a pozriem sa znova. Je tam a vyzerá dosť utrápene, na stotinu mi ho príde ľúto, ale uvedomím si, čo je zač. Aj keď teraz by mi mohol pomôcť, ako sa odtiaľto dostať.

Skrčím sa k mláke, dotknem sa jej bruškom ukazováka a prostredníka a vtom pocítim asi všetky emócie. Okamžite ruku stiahnem a znovu vystriem na obranu, lebo voda sa začne hýbať. Vytvorí sa guľa, ktorá vyzerá ako Zem. Vtipné. Postavím sa a ruku zase stiahnem. Vtedy sa guľa roztriešti na povrchu. Veď bola tekutá, či?

Pozerám na kúsky na zemi a príde mi to ako moje srdce pred rokom. Aspoň to pozbieram, keď sa tu nič nedá robiť. Možno z toho zlepím srdce. Zohnem sa pre prvý kúsok a tie ostatné sa rozlejú, postavím sa, následne sa zlejú späť do tekutej hmoty a vytvoria srdce.

Čo je toto za systém? Ako to preboha funguje? Srdce visí vo vzduchu. Prstom doň jemno ťuknem a vo mne sa objavia všetky pocity, ako pri puse s Kevinom, ako pri hádke s Kevinom, ako pri pohľade na Kevina, ako pri raňajkách s rodinou, ako pri truhle, ako na Vianoce, ako pri... zastavím sa. Nechcem to! Nechcem to cítiť. Prst sa pokúsim vytiahnuť, ale ten mi zapadne do srdca a nejde von.

Príde mi zle, prebudí sa vo mne hnev. „Zastav to!!" Pokúšam sa prehovoriť na Postavu. Objavia sa ďalšie láska, nenávisť, pokoj, strach, depresia, chlad sa strieda s teplom. Zloží ma to na kolená, kričím na ňu. Som nútená zavrieť oči a nesústrediť sa na nič iné, iba utrieďovanie emócií a pocitov. Ale nepomáha to, celým telom mi prechádza bolesť. Nedokážem už viac. „Už viac nie, prosííím!" Tenká hranica a mám pocit, že sa rozplyniem do priestoru. Ovládnem hnev, keď sa ozve.