To, čo sa nikdy nemalo stať

Kapitola 18/ časť 1

Joy

Neskutočných tridsať minút mi tento detektív Steve Denk rozpráva o nejakej mafii, s ktorou vraj máme ako firma potýčky. Potom však niekto vstúpi do miestnosti a on odíde. Dvere nechá otvorené, čo mi dáva možnosť zmiznúť, lenže sú tu kamery a bolo by to veľmi podozrivé.

Opriem sa o nepohodlnú stoličku a prekrížim si ruky. O tej novej mafii som počula, ale že by sme s nimi mali niečo, o tom neviem. Samozrejme, kebyže máme, otec mi o tom nepovie, lenže on už v poslednej dobe ani nevie, že existujem. Musím sa po,zrieť do všetkých papierov, či tam niečo nie je. Lebo je aj možné, že o tom ani nevedel. Mal toho veľa, sama to teraz pociťujem a vieme, že nie všetci ľudia vo firme sú dôveryhodní.

Musím sa čo najskôr dostať do firmy a prezrieť to tam. Dúfam, že všetky tie fámy, čo všade naokolo kolujú, sú len sprosté slová hlúpych ľudí. Máme veľa hejterov a aj keď pomáhame ľuďom, niektorí to tak nevnímajú. Jednoducho žijeme vo svete, kde vás nemôžu mať všetci radi. Ale na druhej strane ak by tu neboli tí, čo nás nenávidia, robili sme svoju prácu zle.

Nechajú ma tu sedieť samú ďalšiu pol hodinu, keď sa ozve z chodby otcov hlas. Vyjdem na chodbu a začnem ho obraňovať, keď vidím, že ho zadržujú, aby sa ku mne nepriblížil. V tomto momente si uvedomím, že potrebujeme zmiznúť. Aj ja aj otec, kým na nás našijú ďalšie svinstvá. Detektív ku mne príde, tak na neho vybafnem niekoľko zákonov a našich práv a odpochodujem preč aj s tatom.

Strčím ho do auta, šoféra vysadím a dám mu kľúčiky od môjho auta. Sadnem si na miesto vodiča, naštartujem a spustím.

„Prečo robíš všade rozruch oci?" Opýtam sa celkom naštvane, lebo toto nám len môže zhoršiť situáciu. To, že naštvane nabehne na stanicu a chce útočiť na orgány štátu, nie je najlepší úvod do prípadu, v ktorom sme hlavní podozriví.

„Aký mali dôvod ťa zadržať?" Odpovie mi otázkou.

„To nie je odpoveď." Odpoviem nahnevane. Vyhodím smerovku a zabočím.

„Nikto si nebude dovoľovať na moju dcéru!"

„Viem sa o seba postarať!"

„Čo ich to vôbec napadlo, teba podozrievať z takej nehanebnej činnosti. Keď tak mali sa obrátiť na mňa. Nie tu obviňovať teba. Veď ani nevlastníš tú firmu." Ostanem ticho, lebo viem, že tá posledná veta nie je pravda. Nadýchnem sa a vydýchnem. Nedám však na sebe znať, že je niečo inak. Nechcem aby sa otec rozčuľoval nad niečím, nad čím teoreticky a aj papierovo nemá právo.

Firma počas jeho celej neprítomnosti bola prepísaná na mňa, a preto všetko teraz visí na mne. Málo ľudí vie, že firma je legálne celá moja. Aj ľudia vo firme si myslia, že otec sa čoskoro vráti na svoje miesto a ja mu ho rada dám, ale na papieroch je to inak.

Nechcela som to urobiť, ale právne to bolo v tej situácii najvhodnejšie východisko, keďže otec nebol schopný ničoho a všetky papiere musel podpisovať aj on. Zjednodušili sme to a prepísali firmu na mňa. Bolo to zákerné a odo mňa, ako dcéry, absolútne neetické, no viem, že vtedy som nemala na výber.

Zvyšok cesty ostaneme obaja ticho. Prídeme domov, sadneme do kuchyne, spravím nám kávu, ktorú vypijeme a pokračujeme v tichej debate. Postavím sa od stola a zamierim to do svojej izby. Prezlečiem sa do pohodlného oblečenia, potom sa prejdem po záhradách a nakoniec skončím v aute. Nádherný modrý Dodge, naštartujem, pustím si hudbičku a vyberiem sa na jedno z mojich obľúbených miest, kde sme chodievali ako malí. No ešte predtým sa stavím po jedlo. Po veľa jedla, lebo chcem skúšať nové schopnosti. Je tam kľud a nikto tam nechodí, takže jedno u ideálnych miest.