To, čo sa nikdy nemalo stať

Kapitola 14/ časť 2

„Ty si neskutočná." Odstrčí sa od steny a prekríži si ruky, zatiaľ čo ja chytám záchvat smiechu. Po chvíli sa pridá aj on a začne ma štekliť. Obaja sa podstrkujeme až dovtedy kým nenarazím na stôl, z ktorého spadne rámik na zem. Zdvihnem fotku a prestanem sa smiať, keď uvidím Michovu tvár. Opatrne ju vezmem a prstom jemne prejdem po jeho brade. Neubránim sa vzdychnutiu.

„Mala by som ho ísť s otcom pozrieť do nemocnice." Preglgnem naprázdno.

„Obleč sa a môžeme vyraziť aj hneď." Ponúkne mi.

„Zabudol si na jednu podstatnú vec."

„Akú? Je tu snáď nejaký problém?"

„To je to. Ty si ten problém. Ak si správne pamätám, tak som ti povedala, aby si sa už nikdy neukazoval v mojom živote. Nepamätáš sa alebo ti to mám znovu pripomenúť?" Vrhnem na neho škaredý pohľad.

„To nemyslíš vážne?!" Ohriakne ma.

„Ale samozrejme, že myslím. Pýtaš sa ako keby si ma nepoznal." Strčím mu fotku do hrude a odkráčam do svojej izby s nosom dohora.

„Teraz si robíš srandu však? Len sa ma snažíš nachytať." Nepočúvam a kráčam ďalej. „Od dnes ti už neverím ani nos medzi očami Joy Dominika Fordová Sheltonová." Okamžite ma vystrie a zastavím sa.

„To si prečo povedal?" Otočím sa s otáznikom na tvári.

„Ja som to vedel! TikTok zabudnuté trendy fungujú. Konečne ma počúvaš. Obleč sa a ideme navštíviť tvojho brata." Venuje mi posledný pohľad a potom na balkóniku zíde dolu. Asi nemám na výber, no aj tak som chcela ísť do nemocnice.

Rýchlo si oblečiem kraťase a oversize tričko. Vezmem random kabelu a hodím tam pár k životu potrebných predmetov. Prídem dole a s Kevinom sa vyberieme na našu cestu.

Netrvá veľmi dlho a už kráčame voňavými chodbami slovenskej nemocnice. Teda vôňa ako pre koho, keďže to tu je aj z veľkej časti depresívne. V tichosti sme prešli cestu autom a takisto pokračujeme teraz.

Naša nálada klesla a tá moja sa stále zhoršuje, no napriek tomu som si počas cesty všimla, že Kevin nie je úplne okej. Niečo ho znervózňuje a zdá sa mi napätý. Ale aj tak celkovo pochybujem, že mi niečo povie. Nie sme si blízki ako kedysi a bude trvať dlho, kým zase nájdem tú správnu starú cestu dôvery. Treba poriadne pátrať, lebo to všetko je dávno zarastené. Bude to ako boj o Šípkovú Ruženku. Tých pichľavých kríkov bude mnoho a často na seba narazíme. Teda neviem ako u Kevina, ale viem, že ho potrebujem, aj keď spravil to, čo spravil. Je momentálne jediný človek, ktorého mám.

Nie že by som bola mrcha, ale začínam si pripomínať to, ako mi bolo dobre, keď som ho mala po svojom boku. A musím ísť aj za Abi, veľmi som jej ublížila. Vyčítala som jej niečo, za čo nemohla. Nie som v poriadku. Potrebujem, aby všetko bolo inak.

Musím sa zmeniť. Nie! Ja sa chcem zmeniť. Mám veľmi veľa chýb a veľmi som sa zmenila počas uplynulého roka. Viem to. Pociťujem to. A začínam chápať, čo mi všetci naokolo chceli povedať ešte pred dovolenkou. To, že som sa zmenila. Stala sa zo mňa mrcha, ale pritom som chcela len dospieť. Sú isté veci, ktoré meniť nechcem, ale je mnoho tých, ktoré musia prestať. Aj keď viem, že z časti sú tie vlastnosti súčasť mojich génov. Zaevidované v DNA.

Budem pozitívna a optimistická a budem sa riadiť radou „Všetko sa dá, keď sa chce.". Pousmejem sa nad svojím cieľom a nohy jednu za druhou prepletám až narazím na niečo tvrdé nazývane aj dvere. Okej, stop premýšľania. Idem pozrieť svojho brata, s ktorým som nie dobre vychádzala. Ale to sa zmení.