To, čo sa nikdy nemalo stať

Kapitola 9/ časť 1.

Joy

Kaderníčka mi dokončí vlasy, make-up už mám hotový, šaty na sebe, tak už ostáva len zísť do sály.

Dramaticky schádzam po schodoch, ale nie je to také ako z filmu, že sa na vás začnú všetci pozerať a ochkajú aká som nádherná, deje sa presne pravý opak. Všetci ma ignorujú a za mnou idú ďalší ľudia. Hostia sa zabávajú, rozprávajú, tancujú, pijú, jedia a tak ďalej. Všetko, čo sa dá robiť na plese.

Ostanem stáť niekde v polovici schodov a poobzerám sa po osobe, ktorej by som sa chcela poďakovať dnes ako prvej. Hľadám-hľadám, ale nenachádzam, uvedomím si, že ľudia sa začali na mňa pozerať, konečne. Alebo nanešťastie? Ukloním sa, pohnem sa a stále sa obzerám. Zistím, že tá škraboška škriabe a je utiahnutá, najradšej by som si ju dala dole, ale nemôžem.

Mám ho! V duchu sa poteším a... potknem sa a nasleduje pád. Niekto ma zachytí, poďakujem mu a nasmerujem to rovno k pitiu.

Vezmem niečo úplne náhodné a exnem to. Je to nechutne sladké, odporné a ružové. Pohár položím naspäť a napijem sa minerálky. Fajn, to už je lepšie. Znova prebehnem miestnosti očami. Kde si? Nikde.

Vzdám to, keď mi hostia začnú gratulovať, rodičia dávajú prípitok, darčeky, potom nejaká dobročinná aukcia a nakoniec bude ohňostroj, ale ten je až o polnoci a to je o hodinu, takže dovtedy sa musím rozprávať s nudnými ľuďmi a nemám čas nájsť Kevina. Skončím rozhovor s nejakou otravnou paňou a vyberiem sa von, do záhrad.

Smerujem ku fontánke kde je lavička, ktorú milujem. Po ceste stretnem pár ľudí vedúcich nezáživnú debatu a smerujú dovnútra. Kráčam cestičkou pomedzi živé ploty a konečne prídem tam. Musím však vyjsť ešte pár schodíkov, lebo ta lavička je vyššie a tí, ktorí to tu nepoznajú, nevedia, že tam je.

Sedí tam... Kevin a pozerá na vychádzajúce hviezdy.

„Ahoj! Máš tu voľné?" Chvíľu mlčí, potom sa na mňa pozrie a odpovie.

„A my sa rozprávame?"

„Vlastne nie, máš pravdu. Prepáč." Otočím sa na odchod, keď ma tu nechce nebudem sa s ním naťahovať. Ale nemyslím, že ma odmietne.

„Nie, vráť sa!" Zastavím a pootočím hlavu s výrazom No tak?!. „Sadaj!" Sadnem si k nemu a tiež zdvihnem hlavu hore na hviezdy.

„Chcem sa ti poďakovať Kevin." Vydám zo seba po ďalšej minúte ticha. „Vieš za záchranu, a to čo si pre mňa urobil, ďakujem. Veľmi si to cením."

„To nestojí za reč Joy, urobila by si to isté."

„To rozhodne neurobila, asi by som zdrhala čo najďalej aby som si zachránila krk."

„Ty by si ma tam nechala?" Povie sarkasticky.

„Určite áno."

„Tak ďakujem, nabudúce ťa nezachraňujem." Obaja sa zasmejeme. Aj keď je už tma, cítim ten jeho šibalský úsmev.

„Prečo si mi vlastne nepovedal, že si mi vrátil dych?" spýtam sa potichu. Mlčí a cítim, že mu úsmev zmizol. „Haló?" Zakývam mu rukou pred tvárou. Chytí mi ruku, jemne ju stlačí a následne položí na moje koleno.

„Joy vieš sú isté veci, ktoré sa nehovoria."

„Ale toto nie je jedna z nich Kev," preruším ho.

„Ty si mi povedala Kev, vážne?"

„Ježiši, prestaň! Snažím sa tu s tebou normálne konverzovať tak to nekaz."