mon crime préféré | C.L.

Melting gold & urge over rationality

Tri obyčajné, jednoduché slová, pre niekoho nič neznamenajúce, opantali Charlesovu myseľ, zabodávali sa do jeho srdca spôsobujúc mu bolesť, o ktorej si nebol vedomí, že môže existovať. Bozkávali sme sa. Bozkávali sme sa. Bozkávali sme sa. Bolo jediné, čo sa mu neustále opakovalo v mysli.

Charles nedokázal vnímať viac. Slová, ktoré opustili pery jeho mladšieho brata, mali všetku jeho pozornosť. Pred očami sa mu rázom vytvorila predstava Arthura bozkávajúceho Marlène. To, ako jeho ruky prechádzajú po jej štíhlom drieku, stláčajú jej dokonalo tvarovaný zadok, tisnúc ju k sebe bližšie a bližšie. Bolo mu zle, nie len fyzicky ale i psychicky. Marlène bola predsa jeho. Iba jeho! Nikto nemal právo dotýkať sa jej spôsobom akým to robil a mohol len on. Alebo áno?

„Charles?" zo spleti predstáv ho vytrhol Arthurov zmätený hlas „Počúvaš ma?"

„Ja," Ferrari pilot pokrútil hlavou zo strany na stranu v snahe naplno sa koncentrovať, dostať sa zo sveta zvrátených predstáv do sveta bolestivej reality. Jeho mladší brat a jeho najlepšia kamarátka, žena, ktorú tajne dlhé roky miloval. „zbláznili ste sa?!" zavrčal. Cítil, ako mu žilami kolovala frustrácia. Pomaly sa ho zmocňovala agresia, ako sprievodná reakcia na zdanlivé ohrozenie vlastnej pozície.

Arthur ostal konaním svojho brata zaskočený. Čakal všetko, výsmech, podpichovanie ale rozhodne nie hnev. Neurobil predsa nič zlé. On i Marla boli slobodní, bez záväzkov.

„Čo?" bolo jediné načo sa dvadsať jeden ročný Monačan zmohol.

„Kompletne Vám preskočilo! Obom!" intenzita Charlesovho hlasu stúpala s každým ďalším slovom. Bolo mu jedno, že boli len dve hodiny ráno a každý normálny človek obývajúci ten istý apartmánový komplex ako on pravdepodobne spal. „To ti odumrela i tá posledná mozgová bunka, že si sa rozhodol pobozkať ju? Nechodí snáď po svete dostatok žien?"

„Môžeš po mne prestať kričať?" Arthur cítil potrebu brániť sa „Ona bola tá, ktorá pobozkala mňa."

Charles viac počuť nepotreboval. Všetky jeho ilúzie a predstavy sa rozplynuli. Akoby ho niekto oparil vriacou vodou. Nedokázal sa nadýchnuť, až príliš mu na pľúca tlačil hrudný kôš. Celé telo mu oťaželo. Otupel, neschopný racionálne zmýšľať.

Žena, ktorá vlastnila jeho srdce, bozkávala pery jeho brata.

„Chcel som len radu, čo robiť." zamrmlal Arthur pútajúc Charlesovu pozornosť.

Jeho oči rázom nabrali iný odtieň. Marlène častokrát hovorievala, že vďaka farbe očí dokáže dokonale rozpoznať jeho emočné prežívanie. Ako náhle bola zelená na ústupe a dopredu sa dostávali jemné zlatisté čiarky, jeho telom prúdil čistý hnev. Charlesove oči naberali zlatisté odtiene. Pripomínal pomaly sa roztápajúce zlato.

„Vieš čo Arthur?" Ferrari jazdec sa na malý okamih zadíval do tváre svojho mladšieho brata „Choď do riti!"

Po poslednej vete, ktorú Charles vyslovil, letel jeho telefón naprieč celou izbou dopadajúc na chladné parkety. Celú miestnosť vyplnilo rinčanie rozbíjajúceho sa displeja.

Zhlboka dýchajúc, prešľapoval z jednej nohy na druhú, prechádzal z jedného konca svojej spálne na ten druhý a stále dookola. Pripadal si ako lev zavretý v malej, tesnej klietke. Nevedel, čo robiť, ako sa upokojiť. Dúfal a pevne veril, že celý ten rozhovor medzi ním a Arthurom bol len chorým výplodom jeho mysle, zlý sen, z ktorého sa nad ránom s určitosťou preberie.

Potreboval poznať odpovede na všetky tie otázky, ktoré sa mu tvorili pred očami. Potreboval vidieť Marlène, poznať jej časť príbehu. Pochopiť prečo práve Arthur, prečo nie on. Čo mal Arthur, čo on nie? Čím si dokázal získať priazeň jej pier?