mon crime préféré | C.L.

Long evening walks through Milan

Bolo to jeho posledné kolo, kolo, ktoré sa snažil zajazdiť čo najlepšie, dokazujúc tak nie len sebe ale i všetkým na gride, že Ferrari je späť. Na počiatku novej éry, s novými pravidlami a monopostami, pripravené pobiť sa o popredné miesta v šampionáte.

Vystupujúc z monopostu, očami prechádzal po garáži. Vyzeralo to akoby niečo hľadal. Niekoho. Niekoho, kto chýbal pri jeho absolútnej dominancii v poslednej časti predsezónneho testovania v Barcelone.

Pozdĺž srdca ucítil slabé bodnutie. Sklamanie, že sa jeho orieškové oči nestretli s tými jej zelenými. Mala tu stáť. Čakať na neho. Presne tak ako tomu bolo vždy. V dobro aj zlom, tak ako si sľúbili ešte ako malé deti.

Na svojom ramene pocítil hrdé potľapkanie: „Bravo Charles!" bol to Mattia Binotto ospevujúc posledné sekundy prvej fázy predsezónnych testov.

Pokladajúc helmu s balaklavou na jednu z poličiek, vošiel si prstami do prepotených vlasov upravujúc ich. Bol vyčerpaný, unavený, túžiaci po sprche a mäkkej hotelovej posteli. Jediné, čo ho však čakalo boli mediálne povinnosti.

S povzdychom vykročil k svojej usmievajúcej sa priateľke. Občas nerozumel samému sebe. Tomu prečo vedome ubližuje tak čistej bytosti akou ona bola. Ak by bolo niečo, čo si v živote nezaslúžil bolo by to srdce Charlotte Siine. Uvedomoval si akú má nad ňou moc. Bola presne taká istá ako tá, ktorou nad ním vládla Marlène. Bola to moc lásky. Najsilnejšia z pomedzi všetkých, nútiaca robiť Vás všetky tie zaslepené, hlúpe skutky. Jediná moc, ktorá by sa jej bola schopná vyrovnať bola moc bolesti a hnevu. Totižto láska, bolesť a hnev boli jedinými stavmi delíria, v ktorých sa človek správal pudovo, nepremýšľajúc nad možnými následkami.

„Skvelá práca, mon chérie!" pochválila ho pokladajúc svoje dlane na obe jeho líca. Cítil ako mu nechtami prechádzala po strnisku hladiac ho tak. „Verím, že to bude konečne Váš rok!" svoje pery priložila k tým jeho vysušeným, bozkávajúc ich.

Jej bozky boli však iné ako tie Marlènine. Boli pre neho chladné, chýbala im iskra a vášeň. Čím viac triezvel z prvotnej opantanosti, ktorú mu prinášal nový vzťah, kedy sú všetky veci ružové a človek sa vznáša na obláčiku slasti, tým viac si uvedomoval, že Charlotte nebude nikdy schopná nahradiť Marlène.

Počas bozku privrel oči, nedokázal sa totiž pozerať do jej tváre bez toho aby ho nepohltili výčitky. V tom momente si uvedomil, že tento vzťah musí ukončiť, že žena, ktorá sa mu oddala celým svojim bytím si nezasluhovala neveru, či medovú nevedomosť.

Piesok sypúci sa v malých presklených hodinách, symbolizujúcich ich vzťah, sa pomaly dosypával. No ani Charles a ani Charlotte netušili, že sa presype skôr akoby obaja čakali.

„Pôjdeš naspäť do Monaka s Arthurom, áno?" odťahujúc sa o nej rukami objal jej zápästia. Bez toho aby počkal na jej odpoveď pokračoval: „Lietadlo odlieta dnes večer, krátko pred siedmou. Všetko je zariadené a pripravené. Môžeš ostať u mňa v apartmáne, prípadne ísť k tebe domov."

Na tvári mladej, hnedovlasej Monačanky sa rázom zjavilo prekvapenie. Predpokladala, že odletia všetci štyria spolu. „Ako to myslíš, že pôjdem do Monaka len s Arthurom? Kam pôjdeš ty a čo bude s Marlène?" v mysli jej vírilo nespočetne otázok, no zmohla sa vysloviť len dve.

„Môžeš aspoň pre raz urobiť to o čo ťa žiadam?" na jej otázky odpovedal svojou vlastnou. Tušil, že to nepôjde len tak poľahky, no dúfal v to, že Charlotte nebude mať zbytočné otázky.

Boli to však zbytočné otázky? Nemala snáď právo nato vedieť, kde a s kým bude jej priateľ? Nevediac o tom, jej toto právo Charles už dávno vzal. A vzal by ho ktorejkoľvek, ktorá by predstavovala bariéru brániacu mu stretávať sa s Marlène.