mon crime préféré | C.L.

Poisonous jealousy and silent pain

Do uší sa jej dostávala ostrá hudba pulzujúca celým jej rozpáleným vnútrom. V okamihu, kedy sa jej útle telo stretlo s Charlesovou mužnou hruďou, jej prišlo akoby sa celé dianie na vôkol nich zastavilo. Akoby molekuly času spomalili. Existovala len ona a on. Ich intenzívne pohľady, ktoré medzi sebou zvádzali vojnu. Kto uhne prví? Marlène, ktorá bola opantaná alkoholom miešajúcim sa s kolínskou mladého Monačana alebo to bude Charles, stojaci ako nehybná, grécka socha precízne vysekaná z mramoru?

Nakoniec povolila blondínka prechádzajúc z Charlesových očí na líniu jeho tváre. Vďaka vystúplym, ostrým hranám jeho sánky vedela, že bezpochyby zatína zuby. Výraz v jeho tvári bol nečitateľný. Nič nenasvedčovalo tomu, čoby sa mohlo odohrávať v mysli mladého Ferrari jazdca.

Nevedno koľko na seba hľadeli, ako dlho tam tak stáli vymieňajúc si jeden vzájomný pohľad za druhým. Navzájom sa skúmali, akoby sa videli po prvýkrát, akoby boli cudzinci. Faktom však bolo, že sa dokonale poznali, každý záhyb tváre toho druhého.

„Odchádzame!" nebol to oznam, išlo o jasný príkaz opúšťajúci Charlesove pery.

Marlène záporne pokrútila hlavou. Ruku, ktorú mala do onoho momentu prepletenú s prstami neznámeho mladého muža, pustila pozdĺž svojho tela.

Charles, všímajúc si blondínkino nenápadne gesto, zosilnel stisk svojich zubov. Zatínal ich tak veľmi, až sa v istom momente obával, aby svoj bezchybný, zubatý úsmev nijak neponičil.

„Marla," zavrčal. Jeho správanie bolo prekvapujúce nie len pre ňu ale i pre neho samotného. Bola to, čo prúdilo žilami Charlesa Leclerca, čistá žiarlivosť? Žiarlil na chlapa stojaceho za Marlène? Na jeho vkus bol pri nej až nebezpečne blízko. Tak blízko, v jej intímnej zóne, mohol byť predsa len on. On a nikto iný! „nerob problémy!" varoval ju. Nepotreboval žiadne scény, nie pri svojom postavení, kariére, ktorú mal. S menom Charles Leclerc nebolo až také ťažké objaviť sa na titulke akéhokoľvek motošportového časopisu, nehovoriac o prvotriednych bulvárnych plátkoch.

Za lakeť ju pritiahol bližšie k sebe. Jej prsia sa dotýkali jeho hrude, ich pery od seba delili doslova milimetre. Jeho teplý dych šteklil záhyb jej krku spôsobujúc po celom jej tele zimomriavky. I toto bol jeden z mnohých sprievodných efektov, ktoré spôsobovala jeho prítomnosť.

„Nikam nejdem!" trvala na svojom Monačanka. Mala po krk toho, ako jej chcel každý ovládať život. Prečo by sa mu mala prispôsobiť? Urobiť tak ako chcel on? Len preto, že to bol jej najlepší kamarát? Chlap, s ktorým príležitostne spávala? Ani omylom!

„No tak Marlène!" v Charlesovom hlase nastala zmena, nebol tak chladný, ctižiadostivý. Znel akoby ju mladý Monačan prosil. Dokonca si povšimla i ľahkej zmeny v pohľade, akým na ňu hľadel. Jeho oči už viac neboli potemnené, leskol sa v nich smútok. Na malý okamih v nich videla svojho Charlieho, malého chlapca, do ktorého sa ako dieťa zamilovala.

Jeho pohľad bolo to, čo ju zlomilo. To, čo jej alkoholom ovládanej mysle, dodalo štipku racionálneho zmýšľania.

„Slečna ti dala jasne najavo, že tu chce ostať." do diskusie sa rozhodol primiešať i neznámy mladík.

Charlesov stisk okolo Marlèninho lakťa zosilnel, každým slovom, ktoré opúšťalo ústa neznámeho, viac a viac.

„Slečna je tu so mnou a so mnou i odíde." dodal cudzinec prilievajúc tak zbytočný olej do ohňa. Akoby Charles i bez toho nevrel dosť. Osud v posledných mesiacoch viditeľne testoval hranice jeho trpezlivosti, začínajúc pri ďalšom nepodarenom víkende v Monaku, končiac touto nocou v bare.

„Nestojím o problémy." Charles ustúpil o krok vzad púšťajúc Marlu. Bol až príliš médiami trénovaný nato, aby spôsobil nejakú scénu, bitku v podniku. Klamal by však, ak by tvrdil, že nepociťoval neutíchajúcu potrebu cudzincovi vraziť, umožniť mu stret s jeho pravačkou.