mon crime préféré | C.L.

Bitter-sour consciousness

Prijímajúc Pierrom ponúknutú ruku, zostúpila z vrtuľníka nohami pevne na zem. Slnko, pomaly sa strácajúce za horizontom, ju pošteklilo na tvári. Do nosa sa jej dostala typicky slaná vôňa vanúca od mora. Zvírený vietor sa jej pohrával s dlhými blond vlasmi. Konečne bola doma, v Monaku, na Azúrovom pobreží, tam kam patrila a kde to najlepšie poznala.

Maskujúc svoje červené oči, nasadila si na ne tmavé, slnečné okuliare, ktoré len o čo si viac podtrhávali pre ňu typický, odmeraný výraz v tvári.

Bola znechutená. Sama zo seba. Zo sveta. Z nevedomosti, ktorá v posledných hodinách prevzala nadvládu nad celým jej životom.

Kráčala v tieni francúzskeho pilota. Jediné, čo bolo na vôkol počuť, boli jej opätky odrážajúce sa od hladkého asfaltu pristávacej dráhy, rovnako, ako hučanie pomaly sa dotáčajúcej vrtule na samotnom chvoste vrtuľníka. Cez plece mala prehodenú kabelku, zatiaľ čo v ruke zvierala cestovnú tašku nie len so svojimi ale i s Charlesovými vecami.

„Pán Gasly, slečna!" kývol im na pozdrav šofér otvárajúc zadné dvere na prenajatom aute. Pierre Gasly vedel rozhodne cestovať vo veľkom štýle. Bolo to však jeho súčasťou, súčasťou životného štýlu, ktorým viedol svoj život. Drahé autá, súkromné lietadla, presuny z miesta na miesto helikoptérou. Na peniazoch skrátka nikdy nezáležalo.

„Nezdržím sa pridlho." informoval ju neustále sledujúc pohľadom displej mobilného telefónu. Rozprávajúc smerom k nej, konečne tak uťal ticho, ktoré medzi nimi od poobedia panovalo. On nevedel, čo povedať, ona bola príliš pohltená vo svojom vnútri. „Ešte v noci odletím do Paríža a odtiaľ do Rouenu." dodal stretávajúc svoje bledozelené dúhovky s tými jej.

„Pôjdeš domov? Za rodičmi?" spýtala sa. Jej hlas bol výrazne zoslabnutý, poznačený plačom, či dlho pretrvávajúcou mlčanlivosťou.

Bolo priam oslobodzujúce sa po dlhej dobe rozprávať o takých banálnych veciach, akou bola napríklad návšteva rodiny. Aspoň na okamih tak neriešiť všetok ten chaos, ktorý sa jej podarilo rozpútať.

Pilot AlphaTauri s úsmevom prikývol: „Sľúbil som, že sa tam ešte pred začiatkom sezóny zastavím. Môj pôvodný plán bol odletieť za nimi po testoch v Barcelone, no Charles mi ho prekazil Vašou neplánovanou návštevou v Miláne."

Marlène si pri zmienke Charlesovho mena povzdychla. Odvracajúc svoj pohľad od Pierra, zadívala sa von oknom sledujúc tak rýchlo sa meniacu krajinu.

„Prepáč," zašepkala. Chcela pokračovať, no Pierrova dlaň na jej kolene ju umlčala.

„Marlène," oslovil ju získavajúc si tak jej pozornosť „ste moji priatelia, obaja. Možno občas nesúhlasím s tým, čo robíte, ako sa rozhodujete, to však neznamená, že sa Vám otočím chrbtom. Som tu pre teba, presne tak isto, akoby som tu bol pre neho." kresliac palcom rôzne obrazce na kostýmových nohaviciach zahaľujúcich jej pokožku, snažil sa ju upokojiť.

„Ja len," zhlboka sa nadýchla. S jej tvárou sa pohrávala panika, akoby jej došlo všetko to, čomu mladého Francúza v poslednom čase vystavovala. „cítim potrebu ospravedlniť sa ti. Za všetko, zato ako sme ťa do tohoto celého kolotoča zatiahli tiež. Uvedomujem si, že si musel kvôli mne neraz klamať a mrzí ma to."

Vážila si Gasa, predovšetkým jeho vernosť a ochotu byť jej malým, tichým spojencom. Strážcom jej a Charlesovho tajomstva. Jedinou osobou, ktorá s ňou niesla jej bremeno.

„Pozri Marlène, keby som nechcel, neklamal by som." pokrčil ramenami „Jediné, začo by ste sa mi s Lecom mali ospravedlňovať, je môj poničený nábytok. Zohnať niektoré z tých kúskov, bolo naozaj náročné." rukou si zotrel imaginárny pot z čela, dbajúc tak na dramatizáciu svojich slov. Na jeho tvári sa ustálil viditeľný úškrn. Svojou malou poznámkou a hereckým výkonom sa snažil odľahčiť atmosféru, ktorá sa od rána nad dvojicou vznášala.