mon crime préféré | C.L.

To love without fear

Vystupujúc z auta, dlaňami si uhladila široké kostýmové nohavice. V duchu poďakovala samej sebe za včerajší výber šatstva. Správne, ráno sa do hotela, v ktorom bola ubytovaná nevrátila, neostávajúc jej tak nič iné, ako si obliecť veci z predošlej noci. Dlhé bledé nohavice v kombinácií s upnutým vrškom, zvýrazňovali jej štíhli pás. Vysoké lodičky zas perfektne tvarovali jej zadok. Vyzerala vskutku reprezentatívne.

Skrz slnečné okuliare, zahaľujúce jej oči, sa rozhliadla na vôkol seba. I napriek tomu, že stála na súkromnom parkovisku, vyhradenom len pre dôležité osoby, bolo na jej vkus okolo nej až príliš veľa ľudí.

„Kde si strávila včerajšiu noc?" započula Lorenzov hlas. Prechádzajúc cez brány Paddocku, ocitol sa v jej tesnej blízkosti, držiac si kamenný výraz v tvári, z ktorého nedokázala nič vyčítať. Netušila, či mala vyznieť jeho otázka priateľky alebo nie. Či sa len zaujímal alebo stálo za jeho zvedavosťou čosi iné.

S Lorenzom Leclercom mala vždy špeciálny vzťah. Kým Charles, bol od mala jej najlepší kamarát a Arthura považovala za malú otravu kaziacu zábavu, bol Lorenzo pre ňu temer, ako starší brat. Dohliadajúc na ňu, o čosi viac, ako na svojich mladších bratov, chrániac ju pred nástrahami každodenného sveta.

Vzhliadajúc k nemu, krížiac ruky na hrudi, so záujmom sa spýtala: „Prečo ten prehnaný záujem?"

„Len mi odpovedz, Marlène." požiadal ju.

Prikladajúc svoju priepustku k vstupnej bráne, ladne prekĺzla do Paddocku nechávajúc Lorenza stáť za bariérou. Nevenovala mu pohľad nazvyš, neunúvala sa odpovedať na jeho otázku.

„Marlène!" zakričal za ňou, neuvedomujúc si, že jeho zvýšený hlas zbytočne pútal pozornosť novinárov.

„Stretneme sa pri srdci Ferrari, Enzo." kývajúc mu na rozlúčku, nechala ho samého vyčkávať na príchod ich rodičov. Srdce Ferrari. Charles Leclerc.

Dívajúc sa na jej v diaľke sa strácajúci chrbát, povzdychol si: „Len dúfam, že si nebola s Pierrom a nevyviedla si nejakú hlúposť." svoje slová nechal vyznieť do vetra.

Áno, Lorenza neustále držala domnienka, že medzi francúzskym pilotom a útlym monackým dievčaťom, bolo niečo viac. Táto predstava sa mu po pravde nepáčila. Pierra Gaslyho mal rád. Bol to skvelý priateľ, výborný pretekár, no od ideálneho partnera, akého by si pre Marlène prial, bol na míle vzdialený.

Spomínajúc Pierra Gaslyho, bol práve on ten, do ktorého pri svojich potulkách Paddockom narazila, ako na prvého. Kráčajúc popri motorhomeu talianskeho tímu, za ktorý pretekal, nedalo sa ho prehliadnuť.

Na tvári sa mu črtal jeho typický, drzý úškrn odhaľujúci jeho perleťovo biele zuby. Telo zahaľovala tímová rovnošata AlphaTauri, skladajúca sa z námorníckej modrej a bielej farby. Vlasy mu pred hrádkami vetra chránila šiltovka s výrazným číslom desať a oči pred dopadajúcimi lúčmi slnka zas tmavé okuliare. Vyzeral perfektne, tak, ako si ho pamätala.

„Slečna Marchetti," oslovil ju. Roztvárajúc svoju náruč, pýtal si zaslúžené objatie, ktoré mu Marlène vďačne poskytla. „Počul som novinky." zamrmlal blízko nej, dávajúc si pozor nato, aby ho nepočuli žiadne uši nazvyš.

„Novinky?" začudovala sa blondínka. Pri Pierrovi si nikdy nemohla byť istá tým, načo narážal. Mal uši všade a tak vedel o všetkých klebetách, i o tých, o ktorých ona ani len netušila.

„Rozprával som sa s Charlesom." z jeho očí sršala veľavravnosť. Skoro, akoby chcel do celého sveta vykričať, že mal pravdu, keď tvrdil, že sa veci medzi nimi dajú opäť do poriadku.