mon crime préféré | C.L.

You are the eachothers happiness

Opäť ju zachránil. I napriek všetkému, čo sa medzi nimi stalo, napriek tomu, ako mu ublížila, bol Arthur Leclerc jej záchrancom. Vždy objavujúci sa v okamihoch, v ktorých ho najviac potrebovala. Hoci ona bola tou staršou, automaticky zodpovednejšou, bol on jej tichým strážcom.

Prešľapujúc z nohy na nohu, išla tesne za ním, držiac si od neho odstup. Rukami objímala svoje lakte, pohľadom skúmala vydláždenú zem míňajúcu sa pod jej nohami.

Arthur sebavedomo kráčal pred ňou, v jednej ruke tiahnuc jej kufor, zatiaľ čo v tej druhej sa pohrával s kartou od jej hotelovej izby.

Obaja mlčali, čakajúc nato, kto ako prví pretne ticho, ktoré sa medzi nimi rozpínalo. Z časti pripomínali cudzincov, dvoch náhodných ľudí, ktorí sa zhodou okolností ubytovali v tom istom hoteli, stretávajúc sa na recepcii.

Noci, počas ktorých nemohla spať, snívala s otvorenými očami o tom, aké asi bude ich opätovné stretnutie. Premýšľala nad tým, čo bude cítiť, ako sa bude správať. Najviac zo všetkého ju však ťažila tá nevedomosť toho, čo mu povedať, ako ešte sa mu ospravedlniť.

„Tak sme tu. Toto je tvoja izba." napokon bol Arthur tým, kto sa ako prví odvážil prehovoriť. Prikladajúc čipovú kartu k malému, nenápadnému panelu vedľa dverí, ich otvoril. „Tvoji rodičia sú ubytovaní priamo cez chodbu," palcom ukázal poza svoj chrbát „mama s Lorenzom na začiatku." dopovedajúc, dovolil svojmu pohľadu vyhľadať ten jej. Malý pramienok vlasov vykĺzol z jej dokonale upraveného vrkoča, padajúc jej do očí. Túžil potom natiahnuť sa poň, zastrčiť ho na pôvodné miesto. Bruškami prstov prechádzať po jej jemnej pokožke tváre. Jemne priložiť svoje pery na tie jej, doprajúc tak samému sebe vibrácie, ktoré mu stred ich pier spôsoboval, ktoré intenzívne postrádal. Stálo ho všetko sebazaprenie neurobiť tak.

„Ďakujem," kútiky jej pier sa vydvihli do ľahkého úsmevu. Rada ho videla, i napriek tomu, že sa obaja cítili, ako cudzinci. Chýbal jej. Predsa len, bol neodmysliteľnou súčasťou jej života. Dielikom, bez ktorého by celok nefungoval, nedával by zmysel.

Chystal sa odísť: „Tak ja už pôjdem." no dotyk jej dlane na jeho predlaktí, ho zastavil.

„Arthur," oslovila ho „ja," nevedela, čo povedať, ako ho požiadať, aby neodchádzal, aby ju nenechával samú. Tušila totiž, že pokiaľ by ho v ten večer nechala odísť, nebol by to len tak obyčajný odchod. Bol by trvalým, opúšťajúc jej život. Nech by to znelo sebaviac sebecky, niečo také mu nemohla dovoliť urobiť. Potrebovala ho. Nie však ako milenca. Potrebovala ho, ako svojho priateľa, záchrancu. „Ostaň, prosím."

Pozerajúc ponad jej ramená, ignorujúc jej prosiaci pohľad, povzdychol si. Nenávidel samého seba zato, akou slabosťou pre neho bola. Snažiac sa, nedokázal ju odmietnuť.

Bez zbytočných slov vkročil do jej hotelovej izby. Nechávajúc jej kufor v malej predsieni, posadil sa na kreslo stojace v rohu spálne.

Marlène jeho kroky nasledovala. Rozhliadajúc sa okolo seba, ostala na malý moment očarená priestorom, ktorý sa na pár dní mal stať jej prechodným domovom. Hotelová izba bola presne podľa jej predstáv. V jej obľúbených krémových tónoch, pripomínajúc skôr komnatu v paláci, ako obyčajnú hotelovú izbu. Nebolo pochýb o tom, že výber hotela, bol Charlesovou prácou. To, že v ňom bol ubytovaný i Arthur, bolo len akousi pomyselnou čerešničkou na torte. Vždy chcel mať svojich blízkych pohromade. I cez to, že on so svojím tímom zdieľali priestory hotela, vzdialeného od nich bezmála pol hodinu.

Sadajúc si na mäkkú posteľ, nechávajúc jednu nohu voľne visieť vo vzduchu, zatiaľ čo tú druhú pokrčila, zahryzla si do spodnej pery. Reč Arthurovho tela vypovedala o jeho strnulosti. Bol napätý, akoby sám nevedel, čo robiť, či očakávať. Koniec koncov, Marlène Marchetti bola nepredvídateľnou.