mon crime préféré | C.L.

The Monaco affair & seeking for stability

Odletovú halu vypĺňali chladné lúče februárového slnka. Bolo niečo málo po siedmej hodine rannej a svitalo. I napriek pomerne skorému ránu, žilo letisko svojim vlastným životom. Ľudia pripravujúci sa na let, ľudia berúci si svoju batožinu pripravení nato vrátiť sa do svojich domovov, zamestnanci, ochranka. Niekde medzi nimi všetkými bol stratený i Charles blúdiac vo svojich vlastných myšlienkach.

Sedel na jednej z tých nepohodlných, umelých sedačiek čakajúc na svoj let do Nice. Tvár mu zahaľovala kapucňa od bundy, červené oči poznačené plačom zas tmavé okuliare. Dívajúc sa na neho z opodiaľ nikto by nebol schopný povedať, že je to ten Charles Leclerc, ten jazdec zo stajne Scuderie Ferrari. Vyzeral ako mladý dospievajúci muž, ako hociktorý iný nachádzajúci sa v to ráno na milánskom letisku Malpensa. Jediné, čo mal pri sebe bola peňaženka, na polovicu vybitý telefón a slúchadla, ktoré ho chránili pred okolitým svetom. Bol unavený, vyčerpaný, na pokraji svojich síl. Zlomený, cítiac sa akoby stratil kúsok seba.

Sprvu sa zdalo, že hladí veľkou presklenou stenou na pristávaciu plochu, že pozoruje prípravu odlietajúceho lietadla, že si užíva jas prvých slnečných lúčov lesknúcich sa na jeho tvári. Opak bol však pravdou. Nesledoval nič konkrétne, díval sa pred seba nevšímajúc si však nič, bolo to skoro akoby sa snažil nazerať do budúcna. Na všetko, čo sa malo v nasledujúcich minútach, hodinách, ba dokonca dňoch uskutočniť. Akoby hľadal odpovede na všetky tie otázky, ktoré ťažili jeho vnútro.

„Poprosíme všetkých cestujúcich do francúzskeho Nice aby sa dostavili k odletovej bráne G4. Opakujem," cez tóny akejsi pesničky sa mu do uší dostal i hlas vychádzajúci z reproduktorov zdobiacich odletovú halu.

Dvíhajúc sa zo sedačky, pomaly sa vybral smerom k stanovenému miestu. Na tomto letisku bol mnohokrát, no ešte nikdy odtiaľto neodchádzal verejným letom. Vždy kráčal špeciálnymi chodbami vedúcimi k odizolovanej časti pristávacej dráhy, k tej odkiaľ odlietavali súkromné lety. Zväčša ho vždy čakalo sponzorské lietadlo lietajúc tak ako si zmyslel. Dnes však na nič také nebolo času, jeho bezmyšlienkovité konanie a kroky ho nútili odísť preč čo najrýchlejšie, kúpiť prvú možnú letenku vracajúc sa domov. Nikto nevedel kde je, Pierre, Marlène, jednoducho nikto. Akoby sa po ňom zľahla zem, akoby chcel byť neviditeľným, vymazať existenciu akéhosi Charlesa Leclerca a nahradiť ho niekým iným. Bolo jeho správanie detinské a patetické? Možno áno, no on sám to tak v danom momente cítil.

„Sedadlo šestnásť e." prehovorila k nemu mladá letuška kontrolujúc mu palubný lístok „Príjemný let, pane!" dodala venujúc mu priateľsky úsmev. Za normálnych okolností by jej ho opätoval, dokonca by i poďakoval, bol predsa slušne vychovaný a džentlmenské maniere boli neodmysliteľnou súčasťou jeho osobnosti, no pre tentokrát bolo všetko inak. S nezáujmom ju obišiel hľadajúc svoje miesto.

Očami prechádzal po jednotlivých číslach zaznačených na priehradkách pre príručnú batožinu hľadajúc svoje miesto. Koľká irónia, že i pri úteku od Marlène, sa mu do cesty pripletie to hlúpe číslo šestnásť naveky previazané s jeho a jej životom symbolizujúc deň ich narodenia.

Sadajúc si na miesto, opierajúc si hlavu o malé začmudené okienko zosilnel hlasitosť na svojom telefóne. Bytostne potreboval prekričať zvuky okolia, všetky tie hlasy bijúce sa v jeho hlave. Potreboval a chcel sa sústrediť len na melódiu hrajúcu v jeho ušiach. Na smutné klavírne tóny, ktoré len umocňovali jeho pochmúrnu náladu. Cítil však vôbec niečo? Emócie? Hnev, smútok, či sklamanie? Nebola to len bohapustá prázdnota, ktorá ho požierala, ktorá pomaly ale isto vycuciavala z jeho tela všetku iskru?

Bola to jedna z ich piesní, respektíve jedna z jeho. Pieseň, pri ktorej si po prvýkrát uvedomil, že Marlène Marchetti možno nie je len kamarátka, že nie je len dievčaťom, ktoré pozná celý život ale že je i ženou, s ktorou by chcel stráviť zbytok svojho života, chrániac ju, zahrňujúc ju svojou nikdy nekončiacou láskou. Paradoxom však bolo, že text piesne vypovedal o tragickej láske, o tom ako si jeden s druhým neboli nikdy súdení, ako neboli tým svojim navždy, no i napriek tomu vedeli, že ak sa raz bude rútiť nebo k zemi, bude stáť jeden po boku toho druhého držiac sa za ruky.