mon crime préféré | C.L.

Epilogue

Val Gardena, Dolomites, January 2023

Zhrnujúc posledný rok svojho života, nebola by schopná vysloviť len jedno jediné slovo, ktoré by bolo postačujúce. Na jazyku sa jej ich totiž pohrávalo hneď niekoľko, víťaziac dve. Uplynulý rok života Marlène Marchetti bol trpko sladký.

Trpkosť snúbiaca sa s každou slzou, ktorú vyronila, s každým vzlykom, ktorý opustil jej roztrasené pery.

Sladkosť, po ktorej chutili bozky milovaného muža. Či sladkosť nesúca sa na pozadí jeho hlasu, šepkajúc jej vo víre intimity to medové nič, ktoré pre ňu vo výsledku znamenalo všetko.

Trpká sladkosť, ktorá sa jej z času na čas zmocňovala, zaspávajúc v náručí milovaného muža, mysliac popritom na iného. Na jeho mladšiu, karbónovú kópiu, ktorej svojim neuváženým správaním tak veľmi ublížila. Ohliadajúc sa späť, nekonala by však inak. Nič z toho, čo sa stalo, čo urobila, či povedala, by nezmenila. Pretože všetko z toho viedlo tam, kde práve bola. Do náruče muža, ktorého milovala.

Cítiac ako mráz zakrádajúci sa cez pootvorené dvere naráža do jej už beztak červenkastých líc, pritisla sa bližšie k Charlesovi schovávajúc svoju tvár do jeho hrubej, čiernej mikiny.

Kým on sústredene hľadel na svoj telefón zvierajúc ho v rukách, ona sedela s nohami pokrčenými v jeho lone túliac sa k nemu.

Privierajúc viečka zhlboka sa nadýchla jeho prirodzenej vône. Nikdy nevedela k čomu ju prirovnať. Bola výrazná, silná, spájajúc sa jej s bezpečím.

Posledný rok bol ťažký nie len pre ňu. I Charles okúsil to, aká horko sladká dokáže byť výhra, či to aká trpká je bolesť z prehry. Hoc vyhral súboj nad svojim strachom získavajúc si tak ženu svojho života, prehral boj o majstrovský titul. Po fenomenálnom štarte v úvode sezóny, absolútnej dominancii v Austrálii, prišla jedna potupná prehra za druhou. Jednu školácku chybu striedala druhá, vyúsťujúc v jeho frustrujúci výkrik ozývajúci sa celým okruhom Paul Ricard. Spomínajúc si naň, Marlène automaticky zovrelo hrdlo. Ten výkrik bol až príliš podobný tým, ktoré z jeho úst počula v období, v ktorom prišiel nie len o Julesa, svojho krstného otca ale i toho skutočného, biologického. Bol plný bezmocnosti, zlosti nie len na seba ale i svoj tím. I tento značil stratu, možno nie tak bolestnú, no predsa. Už vo Francúzsku si uvedomil, že prehral svoj boj s Maxom Verstappenom. Majúc však ženu, ktorá sa v onom momente maznala k jeho hrudi, neustále po svojom boku, i tá najväčšia bolesť, to najväčšie sklamanie skrz dotyk jej dlaní časom odznelo.

Malý bozk, ktorý pristál na temene jej hlavy, upútal jej pozornosť. Otvárajúc oči, vzhliadla do Charlovej tváre. V jej bledozelených zreničkách, ktoré rámovali husté mihalnicové vejáre sa odrážal obdiv. Obdivovala ho. Jeho krásu, dokonale tesanú tvár, ktorá svojim zjavom pripomínala tvár gréckeho boha. Malé zrniečka pomaly sa topiaceho zlata, ktorými sa na ňu díval. Rozstrapatené karamelové vlasy, jemne sa vlniace v prstencoch, do ktorých rada zabárala svoje prsty. Ostré hrany tváre, ktoré zdobilo niekoľko dňové strnisko. Hravý, chlapčenský úsmev, ktorý v záhybe jeho líc vytváral malé jamky. Och a tie dokonale krojené pery, pery, ktoré s obľubou bozkávala. Milovala ho. Skutočne, bezpodmienečne, tak, ako si zaslúžil. Milovala ho spôsobom, o ktorom čítala ako dospievajúce dievča vo všetkých tých romantických knihách, ktoré vypĺňali knižnicu jej matky. Spôsobom, o ktorom si myslela, že v skutočnom živote neexistuje. Jej láska, hoc mala na sebe škvrny minulosti, bola čistá a oddaná.

Pokladajúc končeky prstov na jeho líce, hladiac tak jeho skrehnutú pokožku, natiahla sa tak, aby ho mohla pobozkať. Jemný bozk, takých si počas dňa boli schopní vymeniť desiatky. Bozk, ktorý Charlesovi chutil, ako vychladené šampanské na konci víťazných pretekov. Sladké, šumivé, plné zadosťučinenia. Pretože ona bola jeho víťazstvom. Jeho celoživotným víťazstvom. Víťazstvom, ktoré vyplynulo z toho najťažšieho súboja. Súboja, ktoré dlhé roky zvádzal sám so sebou.