mon crime préféré | C.L.

Captain Leclerc & port of Monaco

Po veľmi dlhej dobe sa jej uličkami Monte Carla kráčalo s ľahkosťou. Už viac necítila ťarchu, ktorú v posledných týždňoch niesla na svojich pleciach. Pravda bola vypovedaná, dávajúc jej tak aspoň malé zrniečko slobody. Už to viac nebolo v jej rukách, urobila všetko, čo mohla. Priznala svoje city chlapcovi, ktorého dlhé roky tajne ľúbila. Priznala svoje najväčšie tajomstvá osobám, ktorým najviac ublížila. Už to chcelo len čas. Čas, ktorý by ako rozbúrená voda obmývajúc ostré hrany Azúrového pobrežia, bol schopný zjemniť ľudskú bolesť, ktorú pre ňu dve najbližšie osoby prežívali.

Na malý okamih sa zastavila, stačilo urobiť krôčik a ocitla by sa v prístave. Ani len si neuvedomovala, že jej kroky smerovali práve na toto miesto.

Slaný vietor vejúci od mora sa pohrával s jej rozpustenými vlasmi, nútiac ju tak privrieť viečka. Dlaňami objala svoje ramená opätovne otvárajúc oči. Bola len kúsok od člnu, ktorý patril jej otcovi a ktorý mali vo zvyku si s Charlesom privlastňovať. Nie raz sa stalo, že sa obaja, ako nerozvážny dospievajúci, vytratili na šíre more. Odpútavajúc sa tak od všetkých všedných, či nevšedných problémov.

„Pohni si skôr, než prídu nato kam sme ušli." Charles na ňu hľadel popod svoje dlhé, tmavé mihalnice zdôrazňujúce intenzitu jeho pohľadu. Častokrát mu ich závidela, ba pokiaľ by ho nepoznala, obvinila by ho z používania maskary. Bolo to snáď fér, že on, ako chlapec ich mal priam dokonalé a ona ako dievča nie? V jej očiach rozhodne nie.

Podávajúc jej svoju dlaň, pomohol jej vstúpiť z móla na čln. V momente, v ktorom bol presvedčený o tom, že stojí oboma nohami pevne na palube, ju objal, nechávajúc tak svoje dlane odpočívať na jej útlom páse. Hlavu opatrne položil do záhybu jej krku, zanechávajúc na ňom malé, nenápadné bozky.

„Chýbala si mi." zamumlal nechávajúc svoje slová vyznieť len tak do prázdna. Nepotreboval počuť jej verbálnu odpoveď, bohate mu stačila tá neverbálna. To, ako videl črtať sa na jej perách ľahký úsmev. To, ako pri blúdení po jej rozpálenej pokožke cítil na svojich perách jej zrýchlení tep. To, ako ho pevne objala, akoby práve toto bolo to, na čom vo svete záležalo najviac.

„Odkedy je z teba taká citlivka Lec?" neodpustila si malé, neškodné podpichnutie.

Charles jej neodpovedal, aspoň nie hneď. Namiesto toho do svojich dlaní vzal jej líca, jemne ich hladiac bruškami prstov.

„Pri tebe si nedokážem pomôcť, mon amour." približujúc sa svojou tvárou bližšie k tej jej, pobozkal ju. Nebol to však obyčajný bozk. Jeden z mnohých dravých, ktoré si z času na čas potajme vymieňali. Tento v sebe niesol čo si špeciálne. Jednoduchú emóciu, akou bola úprimnosť.

„Kam to dnes bude?" pýtajúc sa ho, usadila sa na mäkký, pohodlný okraj člnu, slúžiaci ako provizórna oddychová zóna.

Pozorovala ho opodiaľ, skrz svoje slnečné okuliare. Milovala každú jednu z jeho podôb, no kapitán Leclerc, bola jedna z jej najobľúbenejších. Okolo hlavy mal obviazanú bandanu brániacu tomu, aby mu do očí padali vlasy. Rozopnutá biela košeľa voľne viala vďaka prúdiacemu vzduchu, poodhaľujúc tak jeho svalnaté brucho.

Pri pohľade na neho si musela zahryznúť do spodnej pery. Bol božský. Neodolateľne nádherný. Ako jeden z tých gréckych bohov, o ktorých sa učili v škole.

„Do nekonečna a ešte ďalej." odpovedal jej s úsmevom štartujúc motory člnu.

Sústredenosť, s akou sa venoval šoférovaniu Marlène vzrušovala. Vždy jej prišiel sexy, no v momentoch, v ktorých sa venoval tomu, čo najviac zbožňoval, šoférovaniu, sa jeho atraktívnosť násobila.