mon crime préféré | C.L.

La Rascasse

Život v Monaku sa dostával opäť do zabehnutých koľají. Na prvý pohľad vyzeralo všetko tak ako pár mesiacov naspäť. Každý sa naplo venoval svojmu životu, povinnostiam, či záľubám zabúdajúc tak na všetkých kostlivcoch ukrytých na dne zavretej škatule. Každý jeden mal svoje tajomstvá, niečo, čo muselo ostať pred svetom skryté. Morálne neakceptovateľná láska, milostný trojuholník, mohlo sa tomu hovoriť všelijako, no len tí zainteresovaní poznali to správne, unikátne pomenovanie.

Treba však mať na pamäti, že žiadne tajomstvo neostáva skryté navždy.

„Kedy sa má vrátiť Charles z Maranella?" jednoduchá otázka znejúca z úst jej matky vytrhla blondínku z premýšľania.

V kalendári svietil koniec Februára, mesiac zamilovaných duší. Mesiac, ktorý Marlène prežila v podstate sama, sem tam v Nickovej, či v spoločnosti iných, náhodných mužov.

Pokladajúc lyžičku do misky s nedojedenými cereáliami a mliekom, zahľadela sa na svoju matku: „Na konci týždňa, po predstavení nového monopostu." odpovedala.

Vo vzduchu bolo cítiť začiatok novej sezóny, každým dňom stále viac a viac.

„Pozval ma na testovanie do Barcelony." dodala vracajúc sa späť k svojim raňajkám.

Po ich poslednej spoločnej noci, ktorú strávili potom ako sa Charles dozvedel o tom, že bozkávala Arthura, sa niečo medzi nimi zmenilo. Nedokázala definovať čo presne, no prišlo jej, akoby sa o ňu začal zaujímať viac, akoby si uvedomil, že jej chýba jeho pozornosť a prítomnosť. Veci medzi nimi sa postupne obracali k lepšiemu.

Prvé testovanie pred oficiálnym štartom sezóny bolo naplánované na posledný Februároví týždeň a ona na ňom nemohla chýbať. Okruh Catalunya bol jedným z jej najobľúbenejších. No niečo, respektíve niekto ju pre tentokrát odradzoval v tom na Charlesovu ponuku s radosťou kývnuť.

„A pôjdeš?" do diskusie sa primiešal i Richard Marchetti, ktorý do onoho momentu v tichosti popíjal rannú šálku životobudiča, čiernu filtrovanú kávu s jemnou prímesou trstinového cukru.

Marlène pokrčila ramenami: „Možno, ešte som sa nerozhodla."

Pravdou bolo, že chcela, veľmi chcela, sprevádzať ho, byť pri jeho prvom kroku na prahu novej éry, no odrádzala ju od toho jedna podstatná maličkosť. Maličkosť nesúca meno Charlotte Siine. Tak ako pozval ju, pozval i svoju milujúcu priateľku.

„Keď už sa bavíme o Leclercovcoch, koncom tohto týždňa by sa mal predsa vrátiť i Arthur alebo sa mýlim?"

Blondínke pri zmienke Arthurovho mena stislo vnútro, od onoho večera na terase Pascalinho domu, sa s ním nerozprávala. Ignorovala ho, všetky jeho správy, či pokusy o telefonát. A že ich teda nebolo málo.

„Rozprávala som sa s Pascale," začala Caroline odkladajúc riad do umývačky „čakajú ho posledné preteky. Vyzerá to, že budeme mať regionálneho šampióna." dodala s hrdým úsmevom. Bratia Leclercovci boli pre ňu ako jej vlastní synovia, presne tak ako i Marla bola pre Pascale skoro ako dcéra. Všetky ich úspechy prežívali obe rodiny rovnako intenzívne.

„Ospravedlňte ma," Marlène sa dvíhala na odchod, debata rodiaca sa v kuchyni jej nerobila dobre, pripomínala jej realitu, ktorá Arthurovým príchodom neúprosne klopala na dvere „no ak neodídem teraz s najväčšou pravdepodobnosťou prídem neskoro na prednášku." ešte, že sa mala načo vyhovoriť. Nikdy nebola zodpovedným študentom, študovala len pre pokoj v rodine a preto, že sama nevedela, čomu sa v budúcnosti chcela venovať. Štúdium bolo pre ňu ideálnou voľbou predlžujúcou tak bezstarostné obdobie medzi pubertou a tou pravou, nezávislou dospelosťou.