mon crime préféré | C.L.

Never ending carousel & pain-intensifying hope

Prstami jej vošiel do vlasov jemne za ne poťahujúc. Portrét, ktorý sa mu zrkadlil na sietnici, na malý moment spôsobil zatajenie jeho dychu. Pery mala navlhčené, jemne pootvorené umožňujúc tak tichým stonom kĺzať jej jazykom. Spod hustých mihalníc ho sledovala svojimi jedovatými, mačacími očami.

„Tu es tellement magniifique, ma chérie."

Hlas, ktorým k nej prehováral znel inak ako obyčajne. Bol hlbší, omnoho mužnejší spôsobujúc zimomriavky po celom jej tele.

Dlaňou prešiel po jej nahom drieku zastavujúc sa pri jej dokonale tvarovaných prsiach. Jeho dotyky ju nútili slastne privrieť viečka.

„Otvor tie oči Marlène!" prikázal „Buď dobré dievča a dovoľ mi sledovať potešenie, ktoré ti moje ruky prinášajú." do popredia sa dostávala jeho dominantná časť, časť Charlesa Leclerca, ktorú poznala len ona. Len pri nej dokázal byť sám sebou, prirodzene sa nechávajúc unášať svojimi pudmi, pretože vedel, že len ona jediná dokáže uspokojiť jeho túžby.

Poľahky ju tlačil k hotelovej posteli, krôčik po krôčik až kým jej rozpálené telo nedopadlo do chladných, nadýchaných perín.

Lesknúce vlasy sa jej automaticky rozprestreli po vankúši. V odrazoch mesačného svetla dopadajúceho do hotelovej izby vyzerala ako bohyňa. Jednu ruku si položila tesne nad hruď, zatiaľ čo druhou zvierala prikrývku. Nohy mala jemne pokrčené čakajúc nato, čo bude nasledovať. Krémové nohavičky z hodvábnej čipky boli posledným kúskom látky, ktorá ju zahaľovala. Priam si pýtali o to aby ich Charles pomocou svojich zubov odstránil, ťahajúc ich smerom nadol naprieč jej štíhlym nohám.

Necítila viac žiadne výčitky, nič. Videla len jeho. Muža, do ktoré bola zamilovaná natoľko, že i napriek tomu, že milovať ho bolo ako dobrovoľne prijímať jed, nemala v úmysle nikdy prestať. Bol jediným, pri ktorom i tá najväčšia bolesť, stála zato. Pretože každá, každučká slza v mori smútku, ktorú vyronila bola kompenzovaná jeho láskaním, hravosťou a náručou kričiacou bezpečie. Pretože každá, každučká minúta bez neho, bez jeho chlapčenského kukuču, smiechu a občasnej hlúposti bola prísľubom toho, že sa k nej opäť vráti. Bola jeho, oddaná každou bunkou svojej existencie, dúfajúc, že to čo cítila ona k nemu, raz bude cítiť i on k nej.

Možno by niekomu prišlo jej správanie patetické, či naivné. Hold, ona sama sa tak mnohokrát cítila, no verila jednému z tých najstarších prísloví. Nádej umiera posledná. A i preto jej láska k Charlesovi Leclercovi vyprchá v momente, v ktorom jej duša opustí bezvládne telo dúfajúc, že ich entity raz splynú v jednu.

„Ľúbim ťa Marlène," perami kopíroval záhyb jej krku venujúc jej nežné bozky „tak veľmi."

Hlas, ktorý jej šepkal všetko to sladkasté nič bol balzamom obaľujúcim jej nádej.

Ich vzťah bol ako nikdy nekončiaci kolotoč. Kradmé bozky, šibalský smiech, vášnivé dotyky, či dravý sex. Ukrutná bolesť, zadúšavý plač, doznievajúce výčitky, či neustála frustrácia. Kolotoč, z ktorého nebolo tak jednoduché vystúpiť.

Hlavu mala položenú na jeho hrudi, v tichosti nechávajúc doznieť posledné euforické pocity z orgazmu, ktorý jej tú noc dožičil. Bol to jeden z mnohých, no vždy ho prežívala akoby to bolo ich po prvé. Boli len hlúpe decká, tínedžeri neuvedomujúci si dôsledky svojho konania. Tak ako jej ukradol prvý bozk, si pre seba ukradol i závoj jej nevinnosti. Netušila však, že i pre neho to bolo v ten chladný večer v talianskych Alpách po prvé.

Nejakým záhadným spôsobom sa ocitli sami. Lorenzo bol s priateľmi, ktorých si počas pobytu našiel, na večernom lyžovaní, zatiaľ čo ich rodičia spoločne s ešte stále sa detsky správajúcim sa Arthurom vysedávali dole, v spoločenskej miestnosti, popíjajúc kvalitné francúzske víno.