mon crime préféré | C.L.

All those unbearable feelings & calm night

Očami spočinula na Charlesovej tvári, pohľadom sledujúc jeho pomaly sa meniace dúhovky. Zlaté bodky v jeho očiach opäť raz víťazili nad bledozelenou, vystupujúc do popredia pripomínajúc tak pomaly sa topiace zlato. Bola to predzvesť len jedného, kľud opäť striedal nepokoj. Videli sa po relatívne dlhej dobe a znova medzi nimi panovalo napätie. Stával sa z toho akýsi zvyk.

Kým ona z diaľky sledovala Ferrari jazdca, jej tvár bola skúmaná niekým iným. Niekým, kto mal na jazyku nespočetné množstvo slov, no pri pohľade na jej tvár nedokázal prehovoriť jediné jedno. Chránenec jazdeckej akadémie Ferrari, Arthur Leclerc, nehybne stál po boku svojho staršieho brata snažiac sa pochopiť signály vyžarujúce z Marlèninho postoja. Dlaňami objímala svoje ruky, akoby sa snažila chrániť samú seba. Ramena mala stiahnuté, nohy mierne pokrčené. Bála sa snáď? Bola vystrašená?

Prečo sa jej oči tak intenzívne vpíjali do tých Charlesových? Jej inak bledunko zelené dúhovky boli zahalené do rúška hanby. Ľutovala to, čo sa medzi nimi v noci odohralo? Chcela predsa aby ju miloval, prosila po jeho dotykoch, pozornosti.

Ťažkopádne ticho vypĺňajúce presklenú miestnosť prerušila až vysmiata tmavovláska netušiac, akej situácie sa stala súčasťou. Stála pred pomaly sa rodiacim trojuholníkom, trojuholníkom, ktorého si bola vedomá len jedna jediná osoba.

„Marlène!" zvolala Charlotte kráčajúc k nej bližšie. Úprimne sa potešila jej prítomnosti. Neznášala totiž trénovať s Charlesom, či jeho mladším bratom. Fyzicky im nestačila, predsa len boli to profesionálny atléti. Ona sa športu venovala len rekreačne. „Nečakala som, že ťa tu dnes po včerajšku uvidím. Nato koľko Prosecca si včera vypila, vyzeráš vynikajúco." venovala jej bozk na obe líca.

Nevedno, či to bolo myslené ako kompliment alebo nie. Každopádne mala Charlotte pravdu, na Marlène naozaj nebolo bádať známky po včerajšej prehýrenej noci. Všetok alkohol z krvi jej už dávno vyprchal, v momente ako sa prebrala na posteli vedľa spiaceho Arthura. Bola to pre ňu akási šoková terapia.

„Charlotte," opätovala jej priateľské bozky spúšťajúc tak oči z tváre jej priateľa „tiež ťa rada vidím."

Malé neškodné klamstvo predsa nikdy nikomu neublížilo, alebo áno? A čo keď tých klamstiev každým dňom pribúda viac a viac? Kto sa v mori týchto klamstiev utopí ako prví?

„Kam si včera vôbec zmizla?" spýtala sa hnedovláska vopred poznajúc odpoveď na svoju otázku „Vlastne áno," rukou si buchla po čele hrajúc sa na hlúpu „vy dvaja ste včera odišli spolu." ukazováčikom pravej ruky prechádzala medzi Marlène a Arthurom stojacim v Charlesovom tieni.

Ani jeden nevedel ako sa zachovať, čo urobiť alebo povedať.

Slova sa ako prvý chopil Arthur: „Potreboval som sa s Marlène porozprávať." všetky ostatné podrobnosti vypustil, nepotreboval o nich rozprávať, bol gentleman a gentlemani o spoločnej noci strávenej so ženou nerozprávajú.

„Porozprávať? Vyzeralo to skôr na ostrú výmenu názorov ako len pokľudný rozhovor."

Akoby ho Charlotte Siine skúšala, vediac, že jej nepovedal úplnú pravdu.

„Len sme sa rozprávali," blondínka potvrdila verziu Monačanovho príbehu „neskôr sa naše cesty rozdelil. Arthur išiel tou svojou a ja tou mojou. Nemala som chuť vrátiť sa naspäť do klubu."

Monačan by klamal ak by tvrdil, že ho jej slová neranili. Na jednej strane chápal prečo zaprela ich spoločnú noc, na strane druhej chcel aby sa ním pýšila.

Kým Arthura jej odpoveď rozladila, Charlesa naopak potešila, skludnila jeho zmätené myšlienky. Niekde v jeho hĺbke driemala malá pochybnosť našepkávajúc mu, že práve jeho Marlène bola tým dievčaťom, ktoré dnes ráno opúšťalo dom jeho matky. Jej slová ho tak utvrdili o opaku tíšiac všetky pochybnosti. Jemu by predsa neklamala. Alebo snáď áno?