mon crime préféré | C.L.

Mon coeur bat la chamade pour toi

Z času na čas, keď sa jej zazdalo, že sa na ňu rúcal celý svet, rada vyhľadávala tiché miesta. Zákutia, o ktorých málokto vedel. Zašité uličky, poskytujúce jej skrýšu pred zvedavými pármi očí.

Nedeľné poludnie Veľkej ceny Bahrainu nebolo výnimkou. Kým Charles si plnil svoje pracovné povinnosti, pripravujúc sa na neskorý večerný závod a jej rodičia spolu s Pascale a Lorenzom oslavovali Arthurovo dopoludňajšie pódium, ocitala sa sama, blúdiac preľudneným Paddockom.

Hlavou jej vírilo množstvo myšlienok. Premýšľala. Nad pochabou minulosťou, súčasnosťou ale i tajuplnou budúcnosťou. I napriek tomu, žeby sa mala cítiť najšťastnejšou, akou za posledné obdobie bola, nedokázala to. Malé zárezy na jej svedomí jej to neumožňovali.

Hoc čas mal liečiť všetky rany minulosti, Marlène Marchetti vedela, že tie, ktoré ona spôsobila svojim konaním najmladšiemu z bratov Leclercov, sa mu vyliečiť nikdy nepodarí. Bola si totiž vedomá toho, že i napriek ľudskej schopnosti odpustiť, bolo ťažké i naozaj zabudnúť. Kiežby tak dokázala vrátiť čas, ponaučená zo svojich chýb urobila by veci inak. Urobila by ich lepšie, ublížila menej, milovala viac.

„Mon coeur d'or," láskyplný dotyk ženskej ruky ju prinavrátil do reality. Bola natoľko pohltená svojimi myšlienkami až sa nevedomky, vďaka svojim slepým krokom prinavrátila pred brány motorhomu Ferrari. Akoby ju jej srdce tiahlo tam, kam patrila. K svojej chýbajúcej polovičke. K Charlesovi.

„kde si sa podela? Všade sme ťa hľadali." vzhliadajúc smerom k hlasu, ktorý k nej prehováral, stretla sa so ženskou tvárou patriacou Pascale Leclerc. Jej tvár zdobil nikdy nechýbajúci úsmev, jemná avšak bezchybná vizáž, maskujúca akékoľvek stopy, ktoré na nej po sebe zanechala ruka času. Sledovala ju cez svoje zlatavé zreničky, obdobné tým, ktorými sa na ňu zvykol pozerať Charles v momentoch, v ktorých ho niečo trápilo.

„Len som sa prechádzala. Dokola po Paddocku, triediac svoje myšlienky." úprimne odpovedala. Skrývať čokoľvek pred Pascale, bolo predom prehranou hrou. Bola ako jej druhá matka, dokonale ju poznala.

Stisk Pascalinej ruky na Marlèninom ramene zosilnel: „Občas je to niečo, čo každý z nás potrebuje. Byť sám so sebou, so svojimi myšlienkami. Snažiť sa im porozumieť. Občas však nie je na škodu dovoliť niekomu aby bol pri tebe. Bol tvojou oporou, tvojim poslucháčom, či možno i skvelým radcom." svojimi slovami ju vyzývala k tomu, aby sa jej otvorila, aby jej dovolila nahliadnuť do svojho poblázneného vnútra.

„Viem, žeby som mala byť tou najšťastnejšou verziou samej seba. Moja detská láska mi opätovala city. Ľúbi ma rovnako ak nie i o čosi viac, ako ľúbim ja jeho. Dal mi svoje srdce, ponúkajúc mi tak spoločnú budúcnosť. Mám rodinu, o ktorú sa môžem oprieť. Milujúcich rodičov, teba a dokonca i prehnane starostlivého Lorenza. Charles jazdí pre tím, o ktorom od mala sníval. Vyzerá to tak, že konečne môže byť práve táto sezóna tou jeho. Mala by som byť naozaj šťastná," na malý moment sa odmlčala. Cítila, ako sa jej oči začínali lesknúť po slzách. Cítila, že každým ďalším slovom, ktoré opustí jej pery sa jej roztrasie hlas. „problém je ale v tom, že to nedokážem."

Pozorne počúvajúc Marlènine slová, úsmev na Pascalinej tvári sa pomaly vytrácal. Nahradili ho obavy.

„Čo ťa trápi Marlène?

„Ja len," Marlène uhla svojim pohľadom. Nedokázala sa viac dívať do Pascaliných očí. Nie bez toho, aby ju nepohltila hanba. „ako môžem byť šťastná, keď viem, že moje šťastie je príčinou Arthurovho smútku?"

„Och, mon petit bébé," berúc ju do náruče, chlácholivo hladila jej dlhé blond vlasy „ako matka som pre svoje deti chcela vždy len to najlepšie. Chcela som, aby boli šťastné, ľúbené, úspešné, robiac to, čo by ich napĺňalo. Nikdy som sa nestrachovala o Lorenza, vedela som, že si hravo poradí s každou jednou prekážkou, ktorá sa mu postaví do života. Opozitum k svojim mladším bratom, on bol vždy tým rozumnejším. Viac počúval svoj rozum, ako emócie. Pri Charlesovi a Arthurovi, to bolo iné. Už od úplného mala sa s nadšením hnali za vecami, ktoré im mohli ublížiť. Stačila im len malá iskierka, zapaľujúca v nich oheň a oni tvrdohlavo kráčali naproti svojim snom." rozprávajúc o svojich synoch, o svojej najväčšej pýche, opäť sa do jej tváre prinavracal úsmev „Každý jeden z mojich synov ťa istým, pre nich špecifickým spôsobom, miluje. Lorenzo, je ako starší brat, ktorého nemáš. Vždy bude dávať pozor nato, kto je v tvojej blízkosti, či ťa niečo netrápi. Mon beauCharles, bolo len otázkou času, kedy konečne sám pred sebou prizná svoje city k tebe. Odo dňa kedy si sa narodila máte medzi sebou špeciálne puto a to puto tam bude vždy. Aj keby ste sa v budúcnosti rozhodli vrátiť sa späť len na úroveň priateľstva, to puto by tam stále bolo." odťahujúc sa od nej, rukou jej zotrela slzy pomaly sa kotúľajúce po jej lícach „Ak mám byť k tebe absolútne úprimná, čakala som, že sa do teba Arthur skôr, či neskôr zaľúbi. Vždy bol mojim malým zlatíčkom, to asi preto, že je najmladší, najdlhšie sa tak pridržiavajúc matkinej sukne." pery oboch žien opustil jemný smiech „Bolí ma vidieť ho trápiť sa, vidieť, ako prežíva svoju prvú neopätovanú lásku. Z časti si dovolím povedať, že viem, ako sa cíti. Myslím," na moment sa odmlčala hľadajúc spôsob, akým podať Marlène svoje myšlienky „dáš niekomu zo seba tak strašne veľa a ten niekto ťa prinúti myslieť si, že robí to isté. Avšak nerobí a nikdy tak robiť nebude. Bola si osobou, ktorej sa oddal, ktorú chcel a bol ochotný ľúbiť. Bol tým, ktorý sa zaujímal viac a to je to, čo ho na tom bolí najviac. Ale to je prvá láska Marlène. Má silu v človeku zanechať stopu. Pri niektorých je sladkastá, u iných zas trpká a horkastá. Opäť sa zamiluje, nájde si lásku a bude všetko toto spätne prežívať. Netvrdím ani tebe a ani Charlesovi, že ste nemali veci urobiť inak, no už je neskoro. Stalo sa. To, že ťa zožiera svedomie je správnym znamením. Poukazuje to len nato, že si ochotná prijať za svoje činy zodpovednosť. To však neznamená, že máš svojmu svedomiu dovoliť, aby ti zabránilo byť šťastnou. Užívaj si lásku, ktorú dostávaš od môjho syna. Miluj ho tak, ako si zaslúži. Chybuj naďalej, pretože chyby ťa robia ľudskou. Rozprávaj o svojich skutočných pocitoch, o veciach, ktoré ťa trápia. A nikdy nezabúdaj nato, že po každej búrke príde opäť dúha, ukrývajúca na svojom konci čarovný poklad. O tom je život, mon petit bébé."