mon crime préféré | C.L.

Closing one chapter & drowing in sea

Nehybne stál v strede miestnosti, očami hľadiac na Charlotte. Cítil sa, akoby na neho niekto z nenazdajky vylial kýbeľ ľadovej vody. Jej slová len väčšmi uťahovali neviditeľnú slučku, ktorú nosil na krku pekných pár dní. Už stačilo naozaj len minimum a s najväčšou pravdepodobnosťou by nebol schopný sa poriadne nadýchnuť.

„Naivná?" priškrtene prehovoril, vchádzajúc si prstami do rozstrapatených vlasov.

Hnedovláska, týčiaca sa pred ním, opatrne prikývla. Akoby sa všetka istota, všetko to odhodlanie, ktoré kolovalo celým jej telom ešte pár minút naspäť, z celku vytratilo.

„Rozprávala som sa s Marlène," vydýchla „lepšie povedané, mali sme menšiu výmenu názorov." poopravila samú seba „Povedala mi však niečo, čo vo mne zarezonovalo možno viac akoby malo."

Privierajúc viečka, zaťal zuby. Bol frustrovaný? Nahnevaný? Alebo sa len bál toho, čo všetko mohla Marlène Charlotte prezradiť? Predsa len, keď mu niekto v poslednej dobe povedal, že sa rozprával s Marlène, nikdy to potom neviedlo k pozitívnemu koncu.

„Chcela som vedieť, čo sa stalo v Miláne." slová z pier jeho priateľky ho donútili otvoriť oči. Bol naozaj vystrašený. Cítil sa, ako malý chlapec, ktorého práve nachytali pri jednom z jeho klamstiev. Pravdou však bolo, že Charles Leclerc už naozaj nebol malým chlapcom a mal dostatok rokov nato, aby prevzal zodpovednosť za svoje pochabé správanie. „Ty si zaryto mlčal, odmietal si so mnou komunikovať. V podstate, ako vždy, keď sa v tvojom živote stane niečo emočne vypäté." neodpustila si nevysloviť malú výčitku, ktorá ju už dlhodobo pálila na špičke jazyka, no rozhodne ju nevyslovila zostra tak, ako chcela. Vyslovila ju so sklopenou hlavou, dívajúc sa na krémový semišový koberec pokrývajúci santalové parkety. „Viem, čo pre teba Marlène znamená, aspoň si myslím, že to viem. Ak si niekomu ochotný sa zdôveriť tak práve jej."

„Povedala ti," opatrne k nej pristúpil bližšie, berúc jej roztrasené dlane do tých svojich „čo sa stalo v Miláne?"

Poznal Marlène, svoju sladkú Marlène. Nikdy by sa nepustila do boja, ktorý by nebol jej bojom. Práve preto, si bol viac ako istý, že Charlotte skutočnú pravdu nepoznala, no zároveň si uvedomoval, že jej Marlène musela povedať niečo zásadné, čo malo tú moc vyvolať v nej pochybnosti.

Charlotte záporne pokrútila hlavou: „Nepovedala. Snažila sa ma presvedčiť o tom, že všetko je v poriadku, že si len odišiel skôr." na Charlesovej tvári sa za črtal malý náznak úsmevu, pravý kútik jeho pier sa akoby automaticky vydvihol. Vedel, že nech by sa dialo medzi nimi čokoľvek, Marlène by ho nikdy nezradila. Vždy chránila jeho chrbát.

„Vieš však, čo bolo zvláštne?" spýtala sa dívajúc sa mu priamo do očí „Cítila som z nej tú istú energiu, akú v posledné dni cítim z teba. Z jej oči vyžaroval smútok. Bola naozaj smutná, zlomená, akoby jej niekto ublížil. Jej reč tela ku mne prehovárala tým istým jazykom, akým ku mne rozpráva to tvoje. Odmerane, odťažito."

Púšťajúc jej dlane, prešiel si rukami po tvári. Bolo to tu, naozaj sa stalo to pred čím ho Pierre varoval. Zamotal sa do spleti svojich vlastných klamstiev, nevediac, ako sa z nej dostať. Spomínajúc si na Arthura a rozhovor, ktorý spolu viedli, zhlboka sa nadýchol. Naozaj si zaslúžila poznať pravdu. Žiadne ďalšie klamstvá. Už len z úcty k tomu, čo spolu za tú krátku dobu prežili. Len z úcty k tomu, že hoc jej nedokázal opätovať lásku, vnímal, že on bol tým, komu patrilo jej srdce.

„Povedala si, že ti Marlène povedala niečo, čo v tebe zarezonovalo viac akoby pravdepodobne malo." zopakoval jej slová „Čo to bolo?" pýtajúc sa, končekmi prstov ju pohladil po odhalenej pokožke na ramene.