mon crime préféré | C.L.

My first and last love

Dívala sa mu do očí. Pod rúškom tmy, ktorá obklopovala okolie Pierrovho apartmánu, svietili viac ako kedykoľvek predtým. Boli čisté, jasno zelené, bez akéhokoľvek nádychu topiaceho sa zlata, ktoré v nich z času na čas, bola schopná zachytiť. Boli akýmsi majákom týčiacim sa na brehu rozbúreného mora, volajúcim ju do bezpečia. K nemu, do jeho náruče. Náruče, ktorá dlhé roky bola jej domovom, sladkým tajomstvom, či detskou rozprávkou, ktorú ako malé dievča snila.

„Povedz niečo," končekmi prstou prechádzal po odhalenej pokožke jej ramien „prosím."

Ticho opantávajúce jeho telo bolo ťaživé. Kým jeho myseľ spoločne so srdcom, emocionálna časť s tou racionálnou, zvádzala neúprosný boj, navôkol neho sa rozpínala temer ničivá ničota.

„Je to tu!" kričala jeho myseľ. Opustí ho! Nechá ho samého, vo svete plnom ľudí, presne tak ako to urobil jeho otec, či Jules. Svojim priznaním všetko zničil. Nie len ich priateľstvo, nie len tú hlúpu hru, ktorú medzi sebou rozohrali, tú, ktorá ho častokrát ako jediná držala pri živote. Zničil i tú malú nádej, ktorú vo vnútri seba dlhé roky živil. Nádej nato, že Marlène Marchetti by bola schopná milovať ho aspoň z časti tak, ako miloval on ju.

„Miluje ťa Charles, skutočne ťa miluje!" upokojovalo ho srdce, prehlušujúc tak otupelý hlas jeho mysle. Šepkalo k nemu, cítiac tie vibrácie, všetku tú chémiu, ktorá k nemu viala, ktorá ho ťahala k jeho stratenej polovičke. Ku srdcu ženy stojacej v jeho tesnej blízkosti. Boli ako dva rubínové kúsky, ktoré kedysi dávno, v inom svete, či živote, tvorili celok.

Kým jeho vnútro zvádzalo boj, delilo sa na dve rozporuplné strany, sa z Marlèninho oka vykotúľala malá slza. Ani on a ani ona, by nedokázali spočítať, koľká v poradí to za uplynulé týždne bola. Priehľadná, slaná tekutina, zachytávajúca sa na jej líci, dokázala Charlesa vytrhnúť z hlbín svojho vnútorného sveta.

„Ma chérie," jeho hlas znel, akoby bol on z nich dvoch ten, ktorý preplakal celé hodiny. Bol nalomený, zachrípnutý, ledva schopný poskladať slabiku za slabikou. Dlaň jej položil na líce, palcom zotierajúc jej slzy: „neplač bebe."

Bebe, bola prezývka, ktorou ho zvykla oslovovať v momentoch, v ktorých bol na pokraji svojich vlastných síl. V momentoch akými boli prehraté závody, spackaná stratégia, či zle vyzerajúce havárie, no i v momentoch, v ktorých prichádzal o svoje milované osoby, v ktorých si prišiel, že je sám, stratený.

Jeho slová však namiesto toho aby utíšili jej plač, ho len mnohonásobne umocnili.

Sama nevedela, či to boli slzy smútku alebo naopak slzy radosti. Mala pred sebou všetko, po čom vždy túžila. Charles Leclerc, monacký princ odetý v červenom, il predestinato, jej dával svoje srdce na diamantami vykladanom podnose. A hoci k nej bol blízko, delilo ich sotva pár centimetrov, cítila, že jeho srdce, bolo od nej na kilometre vzdialené.

Na sklonku hlavy pocítila jeho pery, dva mäkké vankúšiky snažiace sa upokojiť jej plač. Putovali od jej dlhej blond hrivy, cez hladké čelo, končiac na jej tvári zachytávajúc každú ďalšiu slanú kvapku sĺz.

„Bojím sa," privierajúc viečka sa oprela o jeho hruď „Charlie." vydychujúc jeho meno, pripravovala sa nato nazrieť zoči do očí svojmu najväčšiemu strachu. Chcela sa mu priznať, ku všetkému. Povedať mu celú pravdu, ktorá ju od začiatku roka ťažila.

Bradu si položil na jej hlavu, ľavú ruku obmotal okolo jej úzkeho pásu, zatiaľ čo tou pravou hladil jej chrbát.

„V mojom živote boli len dva okamihy, pri ktorých som sa bál tak veľmi ako sa bojím teraz." očami skúmal prázdno pred sebou, akoby v ňom chcel nájsť zostávajúce zrniečka odvahy, či vhodné slová, vďaka ktorým by bol schopný k Marlène prehovoriť, priblížiť jej o kúsok viac to, akou dôležitou pre neho bola „Prvým okamihom bola strata Julesa." zhlboka sa nadýchol. Cítil ako sa mu zrýchlil tlkot srdca, bolo to pre neho akoby sa snažilo vyskočiť z jeho hrudného koša, utiecť pred realitou, ktorej monacký pilot čelil. „Jules Bianchi nebol len môj krstný otec, bol to môj mentor, niekto, kto ma jazdecky vychoval a vďaka komu som dnes tam kde som. Bez jeho cenných rád, by som zďaleka nebol takým jazdcom akým som. Raz ma počas jedného rozhovoru moderátorka oslovila 'Jules ', v momente zmeravela a začala sa mi ospravedlňovať. Pozrel som na ňu a pokrútil som hlavou. Povedal som jej aby sa neospravedlňovala, bol to totiž ten najlepší kompliment, aký mi mohla dať."