mon crime préféré | C.L.

A gentleman never tells & brotherly conversation

Dívajúc sa na jej nahé telo, pozorujúc jej spiacu figúru, to, ako sa jej s každým nádychom dvíhal hrudník, na tvári sa mu črtal spokojný úsmev.

Bruškami prstov kopíroval jej siluetu, prechádzal po jej odhalenej pokožke, vychutnávajúc si každú jednu sekundu.

Bol to, skoro ako sen, mať ju konečne pri sebe, dotýkať sa jej, šepkať jej do ucha sladkasté nič, ktoré pre oboch znamenalo tak veľa. Konečne prežíval to, po čom dlhé roky túžil.

Zvyčajne bola ona tá, ktorá ho pozorovala pri spánku, pre tentokrát sa tejto role zhostil on. Akoby od jej anjelskej tváre nedokázal odpútať svoj pohľad. Zkĺzajúc od jej privretých viečok po malom nose, pristavil sa pri jej dokonalých perách. Perách, ktoré pripomínali dva nadýchané vankúšiky. Perách, ktoré od momentu, čo ich po prvýkrát okúsil, chutili ako ten najsladší med, no zároveň ako ten najsviežejší kopček jahodového sorbetu na rozpálenom monackom slnku.

Neustále sledujúc jej tvár, svojimi perami prechádzal po jej ramene v snahe prebudiť ju. Hoci nerád, ostávalo im len veľmi málo času. Stojac na prahu novej sezóny, stál pred nikdy nekončiacim, vyčerpávajúcim kolotočom povinností. Kolotočom, ktorý beztak miloval a bez ktorého si nedokázal predstaviť svoj život.

„Mon bebe," nahýnajúc sa bližšie k jej tvári, zašepkal tesne pri jej ušnom lalôčiku „nechcem ale musím vstávať." vydýchol.

I napriek tomu, že bolo pomerne brzké ráno, slnko samo nebolo poriadne na obzore a na hodinkách svietilo niečo málo po šiestej hodine rannej, deň Charlesa Leclerca mal už dávno plynúť.

Cítiac jeho teplý dych štekliaci ju v záhybe krku, nespokojne sa pomrvila, schovávajúc tak svoju tvár do mäkkého vankúša. Nechcela vstávať. Jediné, po čom túžila, bolo stratiť sa v jeho náruči, vdychovať jeho omamnú vôňu, užívať si teplo sálajúce z jeho tela. Uvedomovala si však, že povinnosti nepočkajú. Charlesov nabitý rozvrh nepočká.

„Koľko je hodín?" mrmlajúc, spýtala sa.

„Veľmi málo," uznal. I on bol vyčerpaný, napriek tomu, že po veľmi dlhej dobe dokázal v pokoji prespať celú noc. „šesť hodín a desať minút presne." vydýchol potom, ako očami skontroloval čas na svojom mobilnom telefóne.

„Skoro som zabudla, aké náročné dokáže byť vstávanie počas závodných víkendov." dlaňou si prešla po unavenej tvári. Vstávajúc do sedu, upravila si dlhé pramienky vlasov, ktoré jej vbehli do očí. Otáčajúc sa na neho, venovala mu jemný úsmev. Stále nedokázala uveriť tomu, že bol pri nej. Tentokrát nastálo, bez pomyslenia nato, že ich cesty by sa kvôli niekomu museli opäť rozpliesť. „Dobré ráno, mon bebe!" približujúc sa svojou tvárou k tej jeho, pobozkala ho. Pokladajúc svoje dlane na jeho krk, preplietajúc svoje prsty, zintenzívnela tak ich bozk. Akoby sa nedokázali nabažiť pier toho druhého, akoby sa báli, že každý ďalší bozk, by mohol byť tým posledným.

„Ako sa ti spalo?" za každým vysloveným slovom nasledoval letmý bozk.

„Ako už dlho nie," priznala. Jej posledné noci boli bezsenné, popretkávané slzami a cigaretovým oparom znášajúcim sa nad jej hlavou. „konečne vstávam s pocitom, že môj deň bude krajší a pestrejší, ako sen, ktorý som snila. Lebo ani ten najrealistickejší sen nedokáže vykresliť to, aké to je dotýkať sa ťa v skutočnom svete."

„Stále si prídem, akoby som sníval." vedela o čom rozprával, zažívala niečo obdobné.

„Bojím sa, že sa preberiem a ty tu nebudeš, že toto celé je len sen." ukradla mu slová z jazyka.

Ich strach, bol identický, obaja si nedokázali pripustiť, že konečne mali to, po čom túžobne snili. Mali jeden druhého. Ona bola jeho a on jej.