mon crime préféré | C.L.

The way we love

Srdce jej zrýchlene bilo. Každý ďalší jeho úder naberal na väčšej a väčšej intenzite, ozývajúc sa v jej hlave, ako ozvena narážajúca do skál. Miestami si pripadala, akoby vypila neúnosne množstvo kávy alebo užila nesprávnu kombináciu liekov. Pravdou však bolo, že sa len bála. Prežívala strach, ktorý sa miešal s určitými očakávaniami. Strach, ktorý bol na pozadí liznutý nervozitou. Pripadala si ako malé, stratené dievčatko, stojace na prahu nepoznaného. Dievčatko, ktoré už dávno nikto neviedol za rúčku.

Pohrávajúc sa s prstami na rukách, striedavo podupkávajúc nohami, sledovala spoza zatemnených skiel pomaly sa strácajúce tiene ľudí prechádzajúcich nočnými ulicami Bahrainu. Bahrain, krajina, kde sa chudoba bila s bohatstvom, krajina, v ktorej niečo ako stredná trieda neexistovalo.

Šofér, sledujúc jej odraz v spätnom zrkadielku, cítiac z nej napätie, prihovoril sa jej: „Za chvíľku budeme na mieste slečna."

S malým povzdychom prikývla. Pery sa jej triasli, akoby bola len sekundu od neutíchajúceho plaču, či úzkostného záchvatu. V mysli upokojujúc samu seba, oprela si hlavu o kožené operadlo.

Nerozumela samej sebe, svojmu iracionálnemu strachu. Išla predsa za Charlesom. Za jej Charliem. Najlepším kamarátom, milencom, láskou. Išla za svojím všetkým a i napriek tomu, čím bližšie k nemu bola, tým väčší jej strach bol.

Rozpoznávajúc okolie hotela, v ktorom bolo Ferrari ubytované, privrela viečka: „No tak Marlène," šepky sa prihovorila sama sebe, dodávajúc si tak odvahu „zvládneš to! Je to len Charles."

Nebolo to však len stretnutie s Charlesom, čoho sa obávala. Bola to predstava konca, ktorý ju desil. Jeho strata, jej najväčší strach.

Na tvári sa jej vytvoril malý náznak úsmevu. Prijímajúc šoférom ponúknutú ruku, vystúpila z auta. Prvé, čo vyplnilo jej zorné pole, boli fanúšikovia stojaci pred hlavných vchodom do hotela. Ich výskot, či skandovanie mien jazdeckej dvojice Ferrari, zovrelo jej vnútro. Naplnilo ho hrdosťou, hrdosťou na Charlesa. Nato, že dokázal svoj pochabý detský sen premeniť na skutočnosť.

Na svojom ramene pocítila jemný dotyk niečej dlane, otáčajúc sa, stretla sa s povedomou tvárou. Usmievajúc sa, stále pred ňou Mia Djacic, jedna z mála osôb, ktoré sa zdržiavali v Paddocku po Charlesovom boku. Jedna z mála zamestnankýň Ferrari, ktoré Marlène poznala bližšie, ako len z videnia.

Všímajúc si zmätený výraz v Marlèninej tvári, ozrejmila jej svoju prítomnosť: „Poslal ma po teba. Nechce, aby si išla sama."

„Pripravená?" pýtajúc sa, pokynula hlavou k davu okupujúcemu hlavnú bránu.

I napriek tomu, že si nebola stopercentne istá svojou pripravenosťou, bez zbytočných slov vykročila smerom k hotelu. Približujúc sa k davu, všímajúc si ju, už to neboli len mená jazdcov, ktoré sa ozývali rušnou ulicou. Poznali ju, pre nich, bola predsa len najlepšou kamarátkou Charlesa Leclerca. Venujúc im priateľský úsmev, stratila sa za presklenými hotelovými dverami, ktoré obklopovala ochranka.

„Je ubytovaný na najvyššom poschodí. Izba číslo sedemstoosemnásť. Vystúpiš z výťahu a pôjdeš dlhou chodbou doprava. Na poschodí sa nachádza ochranka. Vedia o tebe." informovala ju blondínka, o pár rokov staršia, ako ona „Čokoľvek by sa stalo, moje číslo máš." žmurkajúc, nechala ju stáť v strede hotelovej auly samú. Samú, s nikdy neutíchajúcimi myšlienkami, ktoré ju z vnútra pomaly požierali. Samú, so strachom, ktorý s ubúdajúcim časom zintenzívňoval. Objímajúc svoje ruky, poslednýkrát sa otáčajúc na pomaly sa strácajúcu Miu, nastúpila do otvárajúceho sa výťahu.

Nevedela však, že Charlesom lomcovali temer rovnaké pocity, rovnaká úzkosť, rovnaký strach.

Prešľapujúc z nohy na nohu, prechádzal z jedného konca hotelovej izby na druhý. Zvierajúc v rukách telefón, očami skĺzal po slovách, ktoré tvorili jej správu. Chcela ho vidieť! Chcela sa s ním porozprávať! Napraviť veci medzi nimi.