mon crime préféré | C.L.

Sweetest honey and strawberry sorbet

Po dlhej dobe prespala celú noc. Od západu slnka až po jeho svitanie, celú dobu bez akéhokoľvek nadbytočného pohnutia. Jej telo bolo fyzicky unavené, na pokraji svojich síl v snahe prežiť deň za dňom. Naposledy takto tuho a sladko spala snáď pred dovolenkou v Dolomitoch. V období, keď medzi ňou a Charlesom neexistovala žiadna priepasť. Hoci nebola fyzicky vidieť, bola psychicky cítiť.

O to viac si užívala pohľad na jeho spiacu tvár. Bolo to to prvé, na čom s vychádzajúcimi lúčmi ranného slnka spočinul jej zrak. Pohľad na neho v nej vyvolával zvláštny pocit, také to hrejivé teplo okolo srdca, ktoré Vás zaplaví v okamihu, keď očami zavadíte o milovanú osobu. On bol jej milovanou osobou, bezpečným miestom, kotvou držiacou ju v rozbúrenom mori omývajúcom Azúrové pobrežie. Bolo tomu tak vždy, odjakživa, od momentu, kedy jej svojimi dokonale tvarovanými perami, pripomínajúcimi nadýchané vankúšiky, ukradol jej úplne prvý bozk.

„Charlie," spomedzi pier jej unikol ľahký smiech. V snahe utiecť pred ním, schovať sa pred ďalšou vlnou šteklenia, rozutekala sa bosými nohami po rozhorúčenom piesku. Bolo to však márne. Bol rýchlejší a v behu omnoho zdatnejší ako ona.

Väzniac ju vo svojej náručí, končekmi prstov pošteklil odhalenú pokožku na jej krížoch.

„No tak Charles!" pomedzi smiech lapala po dychu. Bola zadýchaná, v dôsledku čoho sa na jej belavej tvári objavil rumenec. Horela, ako vždy, pri každom jednom jeho dotyku.

„Pusti ma!" zaprosila mierne sa od neho vzďaľujúc.

„Odvolaj to, čo si povedala!" vyzval ju opätovne si ju tisnúc na svoju hruď.

„Fajn!" kapitulovala, nevládala mu naďalej odolávať „Odvolávam!"

Na tvári štrnásť ročného jazdca sa uvelebil spokojný úsmev. Púšťajúc ju, usadil sa na piesočnatú zem. Len malé milimetre delili jeho chodidlá od toho aby do nich narazili rozbúrené vlny. Večer predtým bola silná búrka, ktorá mala za následok príliv zakalenej vody.

„Aj tak si stále myslím, že je Pierre lepší motokárový pretekár ako ty." nedala si povedať, i napriek všetkému do neho musela vyrývať. Jej slová však boli len nevinným poštuchávaním, nikto nebol lepší ako jej Charlie.

Charles to však verbálne nijak nekomentoval, namiesto toho nad detinským správaním svojej najlepšej kamarátky prevrátil očami.

V tichosti sedeli sledujúc šíre more rozprestierajúce sa pred nimi. Obaja boli vodné typy, voda bola ich druhým domovom.

„Premýšľala si niekedy nad tým, aké by to bolo, keby si urobila niečo, nad čím už dlho premýšľal, no bojíš sa reakcie ostatných?" ticho, ktoré medzi nimi panovalo prerušil až Charlesov zastretý hlas. Jeho filozofické otázky neboli ničím nezvyčajným. Častokrát premýšľal o povahe bytia, no nikdy za tým nebolo nič seriózne, skôr bežné otázky, ktoré si v jeho veku položí každé dieťa minimálne raz. Predsa len bol v období, v ktorom hľadal samého seba. Riešil základné otázky, kým je, čo chce a kam sa bude uberať jeho pôsobenie v nasledujúcich rokoch. Prvú a poslednú mal vyriešenú. Bol motokárovým jazdcom, ktorý si krôčik po krôčiku dláždil cestu ku kráľovnej motošportu, do sveta formule jeden. No otázka, čo naozaj chce, bola pre neho veľkou neznámou.

Pokladajúc hlavu na jeho rameno, jemne si zahryzla do pery. Toto malé gesto robila vždy vtedy, keď si nebola stopercentne istá svojou odpoveďou.

„Prečo zbytočne rozmýšľať a trápiť sa nad tým, čo by bolo keby?" položila mu protiotázku „Jednoducho urob to, po čom túžiš." s vyslovenými slovami mykla ramenami „Život je príliš krátky nato aby si žil v nevedomosti."