mon crime préféré | C.L.

A small notch on the moral conscience

V jednej ruke zvierala pár krémových lodičiek, zatiaľ, čo druhou si tisla bližšie k uchu telefón v snahe zachytiť každé jedno slovo z dlhého francúzskeho monológu, ktorý na ňu sypala osoba na druhej strane linky. Uličkami Monaka kráčala bosky. Jej holé chodidlá dopadali na hladký, chladný asfalt. Nemala síl samú seba i naďalej trýzniť v tých nepohodlných topánkach. Nato bola jednak už príliš triezva a jednak ju neustále boleli nohy z pretancovanej noci, nehovoriac len o tanci na tanečnom parkete.

„Pierre," znudene prehovorila „Pierre," zopakovala znova potom ako jej volanie odignoroval „prisahám bohu, že ťa zruším pokiaľ okamžite nesklapneš, Gasly!"

Na druhom konci hovoru nebol nikto iný ako Pierre Gasly, francúzsky jazdec zo stajne Scuderia AlphaTauri, inak známi i ako Charlesov veľmi dobrý kamarát ešte z čias, keď obaja jazdili motokáry. Jediná osoba, ktorá vedela o všetkom tom, čo sa medzi ňou a monackým jazdcom deje. Jediná osoba, ktorej sa podarilo odhaliť ich skrytú hru. A to úplnou náhodou, stačilo byť v správnom čase na správnom mieste.

Monaco Grand Prix, 2021

Zdalo sa akoby na Charlesa Leclerca niekto naozaj zoslal kliatbu. Marlène si už sama nebola tak úplne istá tým, ktoré v poradí to boli domáce preteky, čo nedokončil. Tak veľmi chcel, tak veľmi túžil potom stáť pred domácim publikom na stupňoch víťazov. Pre tentokrát k tomu bol i naozaj blízko, koniec koncov vyjazdil si prvé miesto na štartovnom rošte, čo práve na takomto okruhu predstavovalo temer stopercentnú výhru. Žiaľ, osud opäť rozdal karty po svojom.

„Pôjdem za ním." blondínka odvrátila zrak od trate venujúc krátky pohľad svojim rodičom a Pascale. Nečakala však na ich zvolenie, tak rýchlo ako monoposty prebzučali štartovnou čiarou, tak rýchlo ona schodmi vedúcimi na balkón zliezla do garáže talianskeho tímu. Vedela kam a kade ísť, nebolo to jej po prvé v monackom Paddocku.

Zastavujúc pred jednou z jazdeckých miestnosti patriacich Ferrari, zhlboka sa nadýchla. Očami skúmala veľkú čiernu číslicu šestnásť nalepenú na červených, lesklých dverách. Rozmýšľala nad tým, čo mu povedať, čo urobiť, ako ho opäť raz utešiť.

„Charlie?" opatrne pootvorila dvere nahliadajúc dnu. Pohľad naskytujúci sa pred ňou jej lámal srdce. Charles sediaci na zemi, v samotnom rohu miestnosti, majúc kolená pritiahnuté k hrudi a tvár schovanú v dlaniach.

Frustrácia rinúca sa z tela mladého Monačana vypĺňala celú miestnosť. Chcel kričať, kopať, plnou silou udrieť do steny uvoľňujúc tak zo seba všetky negatívne emócie. Jediné, načo sa však zmohol, bolo len prudké, prerývané dýchanie miešajúce sa so slanými slzami. Neboli to však slzy smútku. Boli dôsledkom hnevu prúdiaceho jeho žilami.

S povzdychom roztvorila dvere dokorán vstupujúc dnu. Podišla bližšie k nemu kľakajúc si tak aby boli v jednej línií. Dlane položila na jeho kolená stláčajúc ich.

„Chéri," prehovorila pýtajúc si tak jeho pozornosť, no nedostalo sa jej nej. Namiesto slovnej odpovede z Charlesových úst unikol malý frustrovaný povzdych.

„Charlie," skúsila to opäť „bude to v poriadku." zamrmlala.

Veta, ktorú Charles počuť nechcel. Zniesol by hocičo, no nie rozprávky o tom ako to bude všetko opäť raz v poriadku. Pretože sám najlepšie vedel, že to tak jednoducho nebude. Opäť sklamal. Seba, svojho otca, Julesa, celú Scuderiu, či Monako. Všetkých tých ľudí, ktorí do neho vkladali dôveru.

Pokladajúc ruky do svojho lona, konečne sa zapozeral na blondínku kľačiacu pred ním. Hoci jej tvár zdobil náznak malého úsmevu, jej bledozelené oči reflektovali smútok.