mon crime préféré | C.L.

Half true & eyes reflecting heart pain

Napätie vypĺňajúce steny jej spálne by sa dalo krájať. Ostrá čepeľ noža by ním poľahky prešla porciujúc ho ako to najnadýchanejšie piškótové cesto s jahodami a šľahačkou na vrchu.

„Budeš tam len tak stáť a pozorovať ma?" očami spočinula na jeho figúre.

Kým ona sedela na malom gauči v rohu miestnosti, on stál opretý o hrubý rám vstupných dverí.

Klamala by ak by tvrdila, že ju jeho návšteva prekvapila. Neprekvapila, vedela, že čím skôr alebo neskôr sa ich cesty tak či tak budú musieť pretnúť.

Ruky mal prekrížené na hrudníku, dúhovky výrazne stmavnuté naberajúc odtieň rozbúrených vĺn, z jeho tváre sa dal čítať hnev miešajúci sa s trpkosťou.

„Môžeš sa prestať správať tak ľahkovážne?" požiadal ju „Tváriť sa, že sa nič nestalo? Vytáčaš ma Marlène."

Jedným jediným krokom zmenšil vzdialenosť, ktorá ich do onoho momentu rozdeľovala. Bol len kúsok od toho aby sa jej mohol dotknúť, no neurobil tak. Držal sa v bezpečnej vzdialenosti, vzdialenosti, ktorá mu zabraňovala robiť hlúpe rozhodnutia. Potreboval mať chladnú hlavu, vyhrať súboj, ku ktorému sa schyľovalo.

„A čo konkrétne sa stalo Arthur? Čo chceš počuť?" postavila sa kráčajúc k nemu „Chcel si sa rozprávať, no zatiaľ som ja tá, ktorá pokladá otázky."

Stáli tvárou v tvár, ich nosy by sa temer dotýkali, delili ich doslova len milimetre.

Cítil jej vôňu, omamnú vanilku kombinovanú so sladkou jahodou, vôňou jej šampónu na vlasy. Už len to mu dokázalo zamotať myseľ, donútiť ho pokľaknúť, zviezť sa pred ňu na kolená a prosiť ju o kúsok pozornosti.

„Prečo si bola včera večer s Charlesom? Sľúbila si mi rozhovor a namiesto toho si bola s mojim bratom." rukou ju chytil za lakeť priťahujúc si ju na hruď „Čo do pekla má môj brat, čo ja nie, že vždy dostane prednosť?" očami prepaľoval jej tvár. Akoby ten, kto sa na ňu díval ani len nebol Arthur, ktorého poznala.

Arthur svojich starších bratov zbožňoval, boli jeho vzormi, no s Charlesom to bolo vždy trochu iné. Nevedno, či to bolo tým, že obaja sa vydali tým istým smerom, mali tú istú vášeň, no od mala ich porovnávali, konkrétnejšie Arthura s Charlesom. Vždy bol on ten, kto mal staršieho brata vo Formule Renault, v GP3 sérií, vo formuly dva, či neskôr v samotnej špičke formuly jeden jazdiac za tej najprestížnejší tím, Scuderiu Ferrari. Urobil niečo, automaticky ho prirovnávali k Charlesovi a jeho výkonom neberúc ohľadu nato, že i napriek tomu, že sú bratia, sú to stále dve diametrálne odlišné bytosti.

Slová, ktoré vyslovil ju zaskočili. Na malý moment jej prišlo nevoľno, zatočila sa jej hlava. Za všetko mohla predstava toho, žeby Arthur mohol čosi vedieť, žeby sa nejakým zázrakom dovtípil o tom, čo sa deje medzi ňou a Charlesom.

„To snáď nemyslíš vážne!" zasyčala vytrhávajúc sa z jeho pevného zovretia „Čo s týmto všetkým má spoločné Charles?" prešľapovala z jednej nohy na druhú tvoriac medzi nimi rozostup.

„Ty mi povedz!" vyzval ju pomedzi zaťaté zuby.

„Nebuď smiešny!" rozhodila rukami „Charles je môj najlepší priateľ, osoba, ktorá ma pozná skrz na skrz, osoba, ku ktorej mám vytvorenú bezpečnú vzťahovú väzbu. Zaťahovať ho do tohto celého," ukazováčikom raz namierila na seba raz na neho „je úplne irelevantné."

„Fajn! Tak mi aspoň vysvetli prečo si mi nezdvihla ten hlúpy telefón. Stačilo mi povedať, že sa porozprávame inokedy. Prestaň utekať pred svojimi problémami!" bolo mu jedno, že kričal, že ho mohol ktokoľvek počul, i to, že dole v obývacej miestnosti sedela jej mama s nastraženými ušami. Mal jej plné zuby, jej detinského správania, toho, že ním mávala ako s handrovou bábkou.