Jej Veličenstvo || Charles Leclerc || ✓

• 01. •

Monako, rok 2009

"Vaša Jasnosť? Vaša Jasnosť, je tu polícia."
"Čože?!"
"Polícia. Aj so sociálnou pracovníčkou, pane." knieža Albert nasledoval komorníka do haly svojho sídla. "Jeho Jasnosť zvrchované knieža monacké." uklonil sa Albertovi a postavil sa bokom.
"Vaša Jasnosť, mrzí nás, že Vás vyrušujeme takto podvečer, ale je tu niekto, kto Vás teraz potrebuje." dvaja policajti sa postavili bokom, len aby odhalili sociálnu pracovníčku, ktorá za ruku viedla drobné jedenásťročné dievčatko, vedľa ktorého boli postavené dva kufre.
"Fleur?!" knieža pristúpilo k slečne. "Fleur, dieťa."
"Môžeme sa porozprávať niekde v súkromí, pane?"

Albert odviedol policajtov a sociálnu pracovníčku, neskôr predstavenú ako pani Richelieovú, do svojej pracovne a pri malej Fleur nechal komorníka.

"Pane, mrzí nás to, ale slečna Marianne Joubertová zomrela. S Fleur bola jej babka, avšak zo zákona-"
"Zo zákona je pridelená mne." knieža skočilo pracovníčke do reči.
"Správne. Ste jej otec. Samozrejme, máte plné právo odmietnuť starostlivosť o ňu-"
"Nie. Nie, to je v poriadku. Nech ostane. Postarám sa o ňu. To je najmenej, čo pre ňu môžem urobiť."

Po podpísaní niekoľkých dokumentov sa pani Richelieová rozlúčila s kniežaťom a pri odchode pozrela na Fleur, ktorá takmer bez pohnutia stála na rovnakom mieste a uplakané oči mala uprené na zdobenú podlahu.

"Tu ti bude dobre, srdiečko. Tu si v bezpečí."

Monako, rok 2022

Neskoro v noci sa otvorili zadné vchodové dvere do obrovského sídla monackého kniežaťa.
Tmavovlasá žena prešla cez kuchyňu k zadnému schodisku, kde ju ale prekvapilo náhle zasvietenie lampy v chodbe.

"Sú tri hodiny ráno." karhavý tón jej nevlastnej matky ju už dávno nevytáčal.
"Ďakujem za informáciu. Mobil sa mi vybil a ja som si nebola istá, koľko je-"
"Nebuď drzá, slečinka!!" Charlene sa zamračila a podišla pár krokov ku Fleur. "Koľkokrát sme ťa s otcom varovali, aby si nechodila domov neskoro v noci?!"
"Po treťom raze som prestala počítať, Char. Teraz, ak dovolíš, som unavená a spotená. Potrebujem sa osprchovať a vyspať sa. Zajtra mám stretnutie s klientom."

Vyšla tri schody, keď sa Charlene ozvala znovu, neodpúšťajúc si štipľavú poznámku.

"Myslela som si, že sa kurvíš len v noci. Ale ty to robíš aj cez deň?!"

Fleur netušila ako sa to stalo, odrazu sa len ocitla pred vysokou blondínkou, na ktorej tvári pristála Fleurina drobná dlaň.

"NEDOVOLÍM TI, urážať ma takým plytkým a úbohým spôsobom. Nie som svätica, to vie každý. Ale k niečomu podobnému by som sa nikdy neznížila!" vrčala brunetka.

Zlostne vybehla po schodoch do svojej izby, kde sa zamkla a až do nasledujúceho doobedia z nej nevyšla.

"Fleur? Fleur?!" na dvere jej klopal otec.
"Moment! Obliekam sa." rýchlo si zapla úzku sukňu a prehodila cez seba čiernu blúzku s krátkym rukávom. "Otec?" odomkla dvere, hľadiac na vysokého muža za jej dverami.
"V piatok večer je charitatívny ples, spomínal som ti-"
"Viem. Výročný ples s možnosťou dražby- Blá, blá-" ľadový pohľad uprela do otcovho. "Však nechceš aby som-"
"Samozrejme, že nechcem. Ale musíš tam byť. Všetci tam budú-"
"Otec-" Fleur pokrútila hlavou. "Dala som do dražby dva svoje obrazy. Dúfala som, že to stačí."
"Účasť je povinná pre všetky moje deti. Teba nevynímajúc. V piatok o šiestej večer."

Fleur hľadela na otca, možno by sa s ním začala vadiť, ale potrebovala sa dostať do kancelárie, kde mala schôdzku s klientom.

"Fajn. Zájdem si kúpiť šaty."
"Dúfam, že nečakáš, že sa tvoje obrazy predajú za vysokú cenu." odfrkol Albert posmešne.
"Len aby si nebol prekvapený-" odvrkla jeho poznámke. "Ak dovolíš, nesmiem meškať-"
"Ešte- Niečo." Albert vošiel ku nej do izby a chytil ju za lakeť. "Ešte raz zdvihni ruku na moju manželku, Fleur, a neručím za seba. Poletíš z tohto domu rýchlosťou svetla. A s dedičstvom sa môžeš rozlúčiť." vrčal jej do ucha.