Jej Veličenstvo || Charles Leclerc || ✓

• 27. •

Fleur sedela v monackej reštaurácii, do rytmu piesne v rádiu poklepávala nohou a čakala, kedy príde. Už meškal desať minút a ona začínala byť netrpezlivá. Toto sa na neho nepodobalo.

"Prepáč!! Prepáč mi to, sweetheart!" vletel dovnútra ako veľká voda, nahodený celý v čiernom.
"Skúšaš moju trpezlivosť, Hamilton." s provokačným úsmevom nadvihla jedno obočie.
"Nevedel som sa dostať z letiska do mesta. Tie zápchy- Všetci sú zvedaví na Vianočné Monako a domáci sa nevedia dostať domov."
"Odpúšťam ti to, ale len pre to, že ťa mám fakt rada, Lew." objali sa a usadení v boxe sa pohrúžili skúmať jedálny lístok.

Počas toho viedli nezáväznú konverzáciu, Fleur odkladala to najpodstatnejšie, nemala odvahu o tom hovoriť. Lewis ju už ale poznal. Videl na nej aká je nesústredená a tak keď im doniesli objednané jedlo, rozhodol sa pýtať.

"Tak hovor. Čo ťa trápi?"
"Je to tak vidno?"
"Vieš čo, je. Ak ťa človek vie prečítať, tak je jasné, že sa niečo deje. Máš problém s Charlesom?"
"Nie. Charles a ja sme úplne v pohode." usmiala sa. "V tomto smere som nikdy nebola šťastnejšia."
"Tak potom-?"
"Otec." povzdychla si Fleur. "Písala som ti o tom incidente so Charlene, však?"
"Toto čo ťa nechala uniesť z Charlesovho plesu?"
"Takže toto som ti spomínala." Fleur súhlasne prikývla. "Na Štedrý večer, keď išiel Charles s rodinou na polnočnú omšu, stretol sa tam s mojim otcom. A ten ho požiadal, že sa so mnou chce stretnúť. Vraj sa chce ospravedlniť."
"A ty to nechceš?"
"Lew. Mám dvadsať päť rokov. Takmer celý môj život sa ku mne správal ako ku špine. A odrazu sa chce ospravedlniť?!"

Lewis nereagoval na jej poznámku okamžite.
V tichosti dojedli obed a keď im čašník dolial víno, až potom prehovoril.

"Podľa mňa by si sa s ním mala stretnúť. Dokázať mu, že nie si tak ublížená. Ak to neurobíš pre neho, urob to pre to malé dieťa v sebe. Dlžíš si s ním normálny rozhovor, zlatko. Bez kriku, bez hnevu, bez výčitiek."

Fleur musela uznať, hoci nerada, že Lewis mal v niečom pravdu. Svojmu dvanásť ročnému ja dlhovala normálny otvorený rozhovor s otcom.

• • • • •

"Pôjdem tam s tebou."
"Toto musím zvládnuť sama."
"Bébé, vieš dobre, že nemusíš."
"Viem. Ale cítim to tak."

Fleur pozrela na Charlesa, stála pred zrkadlom v ich spálni a snažila sa rozhodnúť čo si obliecť na stretnutie s otcom. Rozhodla sa napokon pre čierne rifle, čiernu košeľu a červenú pletenú vestu, ktorú dostala od Lorenza a Charlotte na Vianoce.

"A ak by som išiel s tebou ale ostanem len niekde obďaleč? Vieš, ako poistka."

Charles sa strachoval.
Od okamihu, kedy Fleur napísala otcovi kedy a kde sa stretnú, prešli dva dni, počas ktorých padla otázka Nemám ísť s tebou?? minimálne tisíckrát.

"Stretneme sa u mňa vo firme, bébé. Nie je tam veľa priestoru na to postávať obďaleč." upravená a pripravená sa otočila ku Charlesovi. "To musím zvládnuť sama."
"Sľúbil som ti, že už nebudeš na nič sama." natiahol ku nej ruku, za ktorú keď ho chytila, vtiahol si ju ku sebe. "Že budem vždy pri tebe."
"Viem. Opakuješ mi to stále a nevieš si ani len predstaviť, ako veľmi si to cením. Ale ako som už vravela. Cítim, že toto je posledný boj s otcom. Nech chce čokoľvek, dnes sa to skončí."

O pol druhej sa Fleur s Charlesom rozlúčila a na svojej jedovato zelenej Piste sa odviezla do budovy, kde mala kanceláriu.
Bola tam s predstihom, pripravila džbán s vodou a poháre, rovnako nechala nahriať kávovar - dobre vedela, že jej otec nepovie nie čiernej káve, aj keď by ju nemal.