Jej Veličenstvo || Charles Leclerc || ✓

• 20. •

Posledné dva závody sezóny Charles nehviezdil, ale dokázal si udržať pozíciu vicemajstra sveta, od čoho bol len na dosah ku majstrovi.

Aspoň si to v tú chvíľu myslel.

Keď sa dvadsiateho druhého novembra vrátil s Fleur do Monaka, nečakali, že len pár desiatok minút po ich príchode bude niekto klopať na vchodové dvere Charlesovho apartmánu.

"Čakáš niekoho?"
"Máš pocit, že niekto vie, že bývam pri tebe?" Fleur pokrútila hlavou. "Kto sa ťa nevedel dočkať?"

Charles prešiel ku dverám, kufre a všetku batožinu mali s Fleur rozloženú v chodbe, rovnako ako aj zopár krabíc z Fleurinho bytu z Paríža, ktoré nenechávala u jeho matky alebo u Pierra.
Dvere otvoril bez skontrolovania kto za nimi stojí a keď sa mu pohľad stretol s familiárnymi očami, ostal prekvapene stáť.

"Ahoj, braček."
"Enzo."

Fleur v hale na mieste stuhla.
Lorenzo sa s Charlesom nerozprával takmer dva mesiace, práve kvôli tomu, že Charles začal randiť s Fleur.

"Smiem? Maman vravela, že dnes prídete domov. Chcem s vami hovoriť."
"Vrátili sme sa len pred necelou hodinou, takže máme všade kufre, ale poď."

Charles pustil Lorenza do bytu, jeho pohľad sa stretol s Fleuriným, ktorej na pozdrav kývol.

"Nebudem vás zdržiavať. Chcel som sa len ospravedlniť. Zachoval som sa ako úplny hlupák a nedal som šancu ani jednému z vás. Sledoval som posledné týždne tie články, ktoré o vás vyšli. Úprimne ma to mrzí. Tí ľudia nevedia o čom hovoria-"
"Ty si na Fleur tiež nemal pekné slovo." zamračil sa Charles. "Čo ťa prinútilo zmeniť názor? Pretože ak to nie je úprimné, Enzo-"
"Charles- Bébé- Nechaj ho hovoriť." Fleur zastavila Charlesa, chytila ho za ruku a vzhliadla na Lorenza. "Pokračuj, prosím."
"Mal som predsudky. Tiež som bol ako tí anonymní ľudia na internete. Ale premýšľal som nad tým. Rozprával som sa s maman a s Arthurom. Spomínali tvoj narodeninový obed. Mrzí ma, že kvôli mojej tvrdohlavosti som nebol s tebou, braček. Bol som hlupák. Viem, že ak by tie veci, ktoré sa o Fleur píšu, boli pravdivé, nebol by si s ňou. Zaľúbil si sa do ženy, ktorá ostáva pre svet záhadou a ľudia majú tendenciu báť sa toho nepoznaného. A keď sa ľudia boja, útočia. Aj ja som sa bál, že na našu rodinu vrhne zlé svetlo, ale čert to ber." mávol rukou, rozprával rýchlo a Fleur aj Charles mali problém poriadne mu rozumieť. "Maman ťa miluje, Fleur. Arthur a Carla tiež. A Charlotte si ťa tiež obľúbila. Len ja som bol ten sprostý. Prosím, odpusti mi, že som mal pochybnosti. Záleží mi na mojej rodine. A teraz si jej súčasťou aj ty." otvoril náruč. "Teraz mi záleží aj na tebe."
"Naozaj?"

Fleur neverila vlastným ušiam. Patrila do rodiny, kde ju akceptujú a milujú.

"Naozaj. Mrzí ma-" Lorenzo nedohovoril, Fleur ho rýchlo objala, pevne omotala paže okolo jeho tela a on ju stisol v bratskom objatí. "Vitaj v rodine, petite soeur." Fleur Lorenza pustila, úsmev neopúšťal jej tvár a keď sa otočila na Charlesa, videla, ako sa mu lesknú oči. "Charles?" Lorenzo čakal na bratovu reakciu.
"Stále ma štve čo si o Fleur povedal."
"Viem. Akceptujem. Naozaj sa ospravedlňujem. Mýlil som sa v nej."
"Dobre. To počujem rád. Pretože ona ostáva v našej rodine. Nikam ju nepustím." Fleur sa viac usmievať nedokázala, keď sa však bratia objali, vypustila pár sĺz.
"Vy Leclercovci ste zo mňa urobili neskutočného mäkkýša."

• • • • •

"Musím ti dať urobiť kľúč od bytu. Mal som len jeden náhradný a ten má maman, pre prípad núdze."

Charles ležal natiahnutý na posteli.
Bolo stredajšie ráno, obaja sa konečne vyspali v normálnej posteli a keď sa prebudili, ani jednému sa nechcelo z postele vstávať.