Jej Veličenstvo || Charles Leclerc || ✓

• 26. •

"Prosím ťa, Pascale. Dovoľ mi aspoň niečo-"
"Zlatíčko, choď si sadnúť. Všetko zvládam. Vždy som všetko zvládala sama."
"Ale teraz na to nemusíš byť sama." Fleur pozrela na Charlesovu matku. "Pomôžem ti. Povedz s čím."
"Tak-" poobzerala sa po kuchyni, kde vládol chaos a neumytý riad. "Čo tak riady? Umyješ ich? Bude príjemné sadnúť si ku štedrovečernému stolu a vedieť, že sú riady poumývané."

Fleur sa usmiala, opásala si slávnostné šaty zásterou a podujala sa do umývania.

V pozadí dvom ženám hrali vianočné pesničky a z obývačky ku nim doliehali hlasy a smiech Leclercovcov.

"Smiem- Fleur, smiem sa ťa niečo opýtať?" ozvala sa Pascale opatrne.
"Samozrejme. Čokoľvek."
"Čo sa vlastne stalo u tvojho otca doma? Charles mi nič nepovedal-"
"Prosila som, aby o tom nehovoril." Fleur na Pascale ani nepozrela. "Myslím si, že cesty mňa a otca sa navždy rozišli." priznala potichu. "Dozvedela som sa zopár vecí, ktoré ma zaskočili a on urobil zopár vecí, ktorými mi len potvrdil, že som mu nikdy za nič nestála."
"Zlatíčko, to ma veľmi mrzí."
"Nemusí, Pascale." až teraz jej Fleur venovala pohľad. "Veci sa vždy dejú z nejakého dôvodu. O nič som neprišla. Otec mi nikdy nebol žiadnym vzorom. O tom vie každý. Takže ťa naozaj nemusí nič mrzieť. Som v poriadku. Vďaka Charlesovi som v poriadku. Alebo budem."

Pascale sa dotkla Fleurinho predlaktia a srdečne sa usmiala.

"Budem tu vždy pre teba, zlatíčko. Si súčasťou mojej rodiny."

Ženy sa odmlčali, stojac vedľa seba, Fleur doumývala riady.

"Mami? Už by sme s Enzom a Thurom aj niečo zjedli." Charles sa došuchtal do kuchyne, oblečený v červenej košeli a čiernych oblekových nohaviciach vyzeral dokonalo a sviatočne.
"Tak Pascale tu celý deň maká, vy sa vyvaľujete na gauči a ešte máš tú drzosť sem prísť a žiadať nejaké jedlo, Leclerc?!!" osopila sa na neho Fleur zamračene, trhalo jej ale kútikmi úst.
"Len mu povedz-!!" zasmiala sa Pascale.
"Aj mu poviem!!" hodila do neho utierku, ktorú pohotovo chytil. "Práve som doumývala riady. Šup. Môžeš ich odpratať." vybrala sa do obývačky, cestou okolo zaskočeného Charlesa zastala a vtisla mu bozk na líce. "Ľúbim ťa." šepla.

• • • • •

Po večeri sa rodina Leclercovcov a Fleur presunuli do obývačky na gauč. Všetci dobre najedení, všetci s dobrou náladou.
Keďže Lorenzova Charlotte trávila Štedrý večer so svojou rodinou a Arthurova Carla tiež, Fleur bola jediná nádejná nevesta v dome.

"Šachy? Niekto?" Arthur vybral svoju obľúbenú hru a Fleur sa s úsmevom prihlásila. "Ty?! Oh, toto bude rýchla hra, švagrinka." smial sa Thuro.
"Len aby si-" začal Charles, ale Fleur ho zastavila.
"Bude to rýchla hra." kývla hlavou.

Spoločne s Arthurom si urobili za pomoci kameň-papier-nožnice rozstrel, ktorý Fleur prehrala a dostala tak čierne figúrky, ktoré si rozložila na svoju stranu.

"Thuro." kývla mu, že je pripravená a Arthur začal hrať.

Ako sám povedal, bola to rýchla hra.
Fleur mu po pár minútach dala mat a Arthur ani netušil, ako sa jej to podarilo.

"Odveta!" dožadoval sa Arthur.
"Nie."
"Fleur! Prosím! Neexistuje, že ma tak ľahko porazíš!" spojil pred sebou ruky, čo Fleur pobavilo.
"Očividne sa to práve stalo." zasmiala sa uvoľnene.
"Švagrinka! No táák!!"
"Nie, zlatko. Raz ti prehrať stačilo. Hraj s Enzom." pozrela na najstaršieho Leclerca, ktorý sa len zasmial.
"To opäť len prehrá. Jediný s kým vie vyhrať je Charles."

Fleur pozrela na svojho priateľa, ktorý len mykol plecami.

"Akosi vždy vie aký použijem ťah." bránil sa Charles. "S Arthurom máme veľmi podobné myslenie."
"Myslíš žiadne?" neodpustila si Fleur uštipačnú poznámku a Lorenzo sa začal smiať.
"Hééj!" zvolali obaja mladší Leclercovci dotknuto, čo rozosmialo aj Fleur.
"Vy ste si naozaj veľmi podobní."