𝐁𝐄𝐒𝐓𝐈𝐀𝐋 | 𝒅𝒂𝒏𝒄𝒊𝒏𝒈 𝒘𝒊𝒕𝒉 𝒕𝒉𝒆 𝒅𝒆𝒗𝒊𝒍
Jedného jesenného večera je do mesta Memphis prevážané telo.
O pár hodín neskôr sa nájde nabúrané vozidlo, no bez šoféra.
V tú istú noc na miesto činu dorazí dvojica detektívov. Mŕtv...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
✩｡:*•.───── ❁ ❁ ─────.•*:｡✩
﹙ ɴᴏ ᴛᴇʀᴀᴢ sᴏᴍ ᴛᴜ ﹚
Toby Willey bol priemerný chlapík.
Žil v priemernom meste, kde si založil úplne normálnu rodinu a každý deň chodil to tej istej obyčajnej práce. Nič extra, ale jemu to stačilo. Bol spokojný so životom, ktorý mal a s tým, čo v ňom dosiahol, hoci jeho meno nebolo napísané veľkými písmenami na billboardoch, či v novinách a jeho príbeh sa nerozprával ako učebnicový príklad významného a úspešného človeka. Mal to tak rád. Nepotreboval byť velikánom na to, aby si cenil to, čo mal. Nepotreboval byť vo všetkom najlepší, ani aby ho tľapkali po chrbte.
Jediné, na čom naozaj záležalo bolo, aby sa jeho synčekovi darilo v škole a bol zdravý, aby jeho priateľka bola spokojná a šťastná. Chcel byť dobrým v práci, ktorú robil, a ktorá ho aj napriek mizernému platu celkom bavila. A to bolo všetko.
Možno nebol ničím výnimočný, nebol génius, no bol spokojný.
Mal skrátka rád život taký, aký bol a so všetkým, čo prinášal. Hoci sa denne ulicami premelie ktokoľvek, zbožňoval pracovať s ľuďmi – vždy sa mu to páčilo. A pozícia, ktorú mal v miestnej malej kaviarničke mu to zaručovala. Nebolo to nič svetoborné, proste stál od rána do večera za pultom a vybavoval objednávky všetkých frfľošov, ktorý si prišli po svoju rannú dávku kávy. Inokedy sa zasa strácal v dave ľudí v zelenej zástere. Človek by si myslel, že toho musí mať denno-denne plné zuby, no pravdou bolo, že sa svojej roboty vzdať nechcel. Užíval si vôňu čerstvej kávy, pečiva a občasné rozhovory so zákazníkmi. Jeden by netušil koľko zaujímavých ľudí by mohol stretnúť len v takej, pre mnohých podradnej, práci.
Nedávno sa zarozprával so spisovateľkou, ktorá sa rozložila v rohu podniku aj s notebookom a dvoma plnými zápisníkmi. Na druhý deň si zasa vypočul zopár historiek vojnového veterána, ktorý precestoval polku sveta. Všimol si, že takmer každé ráno sa v kaviarni zastaví dvojica detektívov – raz postrehol ich odznaky. A tak teda zostával tuto, zatiaľ čo si jeho priateľka, Marie, mohla dokončiť školu. A hoci ju uisťoval v tom, že to je len dočasné, nechcelo sa mu odchádzať. Tá jednoduchosť mala svoje čaro.
