𝐁𝐄𝐒𝐓𝐈𝐀𝐋 | 𝒅𝒂𝒏𝒄𝒊𝒏𝒈 𝒘𝒊𝒕𝒉 𝒕𝒉𝒆 𝒅𝒆𝒗𝒊𝒍
Jedného jesenného večera je do mesta Memphis prevážané telo.
O pár hodín neskôr sa nájde nabúrané vozidlo, no bez šoféra.
V tú istú noc na miesto činu dorazí dvojica detektívov. Mŕtv...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
✩｡:*•.───── ❁ ❁ ─────.•*:｡✩
﹙ ᴀ ᴊᴀ ᴠšᴇᴛᴋýᴄʜ ᴛᴠᴏᴊɪᴄʜ ᴍɪʟᴏᴠᴀɴýᴄʜ ﹚
Zalapala po dychu a rukou si prekryla ústa, pretože by inak vykríkla.
Hlava sa jej začala točiť, no nemala sa o čo podoprieť. Zatackala sa a chcela zacúvať aspoň k stene, no nestihla. Kolená sa jej podlomili a ona sa zosunula na zem. Nebola schopná slova, vlastne nebola schopná absolútne ničoho. Len tam tak sedela na chladnej zemi a oči nevedela odlepiť od krvavej scény pred sebou.
O opačnú stenu ležal opretý Brian. Jeho oči sa však nesmiali ako väčšinou, život ich už dávno opustil. Pery mal mierne pootvorené a pri oboch kútikoch úst sa mu črtali pramienky zaschnutej krvi. Tvár mal pokropenú karmínovými kvapkami tekutiny, ktorú musel vykašľať. Cestičky mu viedli od úst, cez krk, na ktorom mal tiež škrabanec, až sa vpili do pôvodne tmavomodrého trička a zliali sa dokopy s obrovskou škvrnou v oblasti hrudníka. Okolo pravej strany rebier mal veľkú dieru, rozšírenú tým, ako do nej vrah predtým zabáral pazúry. Krv bola rozliata všade naokolo. Utvorila machuľu takmer cez celú prednú časť trička a keď ju už navždy zničená látka nedokázala vsať, stekala okolo rebier až na zem, kde vytvorila mláku. Pôvodne sa v nej museli miešať všetky odtiene červenej, no teraz už zasychala do hnedých hrudiek. Musel tam ležať dlhšie. Mala pocit, že krv teraz rovnako tuhne aj v jej žilách.
Nemo sa dívala, ako sa stále naťahoval na opačnú stranu, akoby sa ešte aj teraz snažil chytiť muža, ktorého miloval za ruku. Ten pohľad trhal srdce. Na kúsočky, na nebadateľné úlomky. Najviac však nedesil bezduchý výraz človeka, na ktorom jej naozaj sakramentsky záležalo. Ani kráter, na ktorý keď sa pozrela, mala pocit, že v jej hrudi sa črtala rovnaká diera.
Bol to ten nápis. Tie veľké krvavé písmená tiahnuce sa cez stenu hneď vedľa mŕtvoly jej kamaráta. Od niektorých stekali karmínové kvapky ďalej po kedysi krémovej a vytvárali tak cestičky vedúce opäť k telu, z ktorého vzišli.
A ja všetkých tvojich milovaných. Znelo to ako začiatok vety, ktorej koniec nechcela vedieť. Priam počula ten jeho zlovestný šepot. Cítila za krkom jeho horúci dych, z ktorého jej telo oblial studený pot. V ústach mala pachuť krvi, akoby to bola ona, kto sa ňou dusí. Trhla sebou a zrazu to všetko zmizlo a ona bola späť v realite. Jediný, kto na ňu rozprával bol Max.
