𝐁𝐄𝐒𝐓𝐈𝐀𝐋 | 𝒅𝒂𝒏𝒄𝒊𝒏𝒈 𝒘𝒊𝒕𝒉 𝒕𝒉𝒆 𝒅𝒆𝒗𝒊𝒍
Jedného jesenného večera je do mesta Memphis prevážané telo.
O pár hodín neskôr sa nájde nabúrané vozidlo, no bez šoféra.
V tú istú noc na miesto činu dorazí dvojica detektívov. Mŕtv...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
✩｡:*•.───── ❁ ❁ ─────.•*:｡✩
﹙ ᴘʀᴇᴋʟɪᴀᴛᴀ ʙᴀ́sɴɪčᴋᴀ ﹚
Keď vošiel, zostal prinajmenšom prekvapený.
Po tom, čo dali vedieť, tímu, ktorí prečesával okolie rodinného domu, kde majú hľadať auto, ktorým prišiel vrah, znova sa vytratil vypočuť si ešte zopár ďalších ľudí. Nález auta ich oboch povzbudil, no viac už od nikoho nezistili. Priamo Devilla nikto nevidel a k autu sa tiež vedela vyjadriť jedine jedna pani, ktorá nadávala na to, že tá dnešná mládež si parkuje, kde sa jej zachce. Späť do kancelárie sa vydal až keď uznal, že by zrejme bolo najlepšie ísť si po veci a domov. Pátrať predsa môže aj na svojom gauči, s šálkou čaju.
Ani si neuvedomil, koľko je hodín. Keď sa však pozrel z okna, už dávno bola tma a uliciam mesta teraz vládla noc. V kancelárii svietila len jedna blikajúca lampa, no tiež vyzerala, že to onedlho vzdá a zloží sa rovnako, ako žena, ktorú chabo osvetľovala. Hlavu mala položenú na kope papierov, vedľa z polovice zaklapnutého notebooku. Lícom sa opierala o ruky, ktoré pod sebou mala podložené a neposlušné strapaté vlasy jej liezli do tváre. Nevyzerala však, že by vlásky štekliace ju na nose vnímala. Ona vlastne nevnímala absolútne nič. Keď sa Max pozrel bližšie, všimol si, že spala. Pravidelne si z tváre spomaleným dychom odfukovala neposedný pramienok. Celý deň bola napätá a posledný týždeň vkuse vyzerala byť ako na ihlách. Teraz sa jej však rysy uvoľnili a pôsobila . . . čo bolo to slovo, čo mu napadlo? Milo? Nevinne? Rozkošne? Alebo všetko naraz?
S povzdychom si sadol oproti. Vedel, že by ju mal zobudiť a nezízať na to, ako jeho kolegyňa a hlavne asi jediná kamarátka spí. To bolo . . . čudné, desivé a nevhodné. Aj tak si ale nemohol pomôcť a neustále mu k nej uchádzali oči. Aj keď si povedal, že sa bude sústrediť na stále nedokončenú robotu. Niečo na nej skrátka bolo. Niečo fascinujúce, niečo úžasné.
Nebolo to len tými hlbokými olivovými očami, ktoré boli najkrajšie, keď sa úprimne usmievala a tancovali jej v nich iskierky. A keď bol príčinou toho úsmevu on sám, seriózne na seba v tie momenty býval hrdý. Nešlo ani o sadu pieh, čo jej sedeli na nose, no človek ich mohol vidieť až keď bol bližšie, než si väčšinu pripustí. Nebolo to ani v tých srdiečkových perách. Šlo o čosi úplne iné. Hoci odjakživa vedel uznať, že preňho je Adelaide nádhernou ženou, tentoraz to bolo až druhoradé.
