𝐁𝐄𝐒𝐓𝐈𝐀𝐋 | 𝒅𝒂𝒏𝒄𝒊𝒏𝒈 𝒘𝒊𝒕𝒉 𝒕𝒉𝒆 𝒅𝒆𝒗𝒊𝒍
Jedného jesenného večera je do mesta Memphis prevážané telo.
O pár hodín neskôr sa nájde nabúrané vozidlo, no bez šoféra.
V tú istú noc na miesto činu dorazí dvojica detektívov. Mŕtv...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
✩｡:*•.───── ❁ ❁ ─────.•*:｡✩
﹙ ᴏᴅᴠᴀʜᴜ ᴠšᴀᴋ ᴘᴏsᴛʀᴀ́ᴅᴀš﹐ sɪʟᴀ ᴛɪ ᴄʜýʙᴀ ﹚
Už asi polhodiny vkuse len zízala na svoj mobil.
Musela im zavolať. Posledných pár dní odbila každý jeden telefonát s tým, že má prácu, alebo je zaneprázdnená iba kvôli strachu, že pokiaľ by rozprávala dlhšie, dala by na sebe poznať, že niečo nie je v poriadku. Lenže teraz nebolo v poriadku absolútne nič a ona sa nemohla ďalej vyhýbať vlastnej rodine iba preto, že teraz žiali.
Zdvihla teda telefón, pričom už to bol dosť veľký pokrok a od večera sa ho po prvý raz pokúsila zapnúť. Chvíľu potom, čo prijal poslednú správu sa totiž v daždi sám vypol. Teraz ho zvierala zapojený do nabíjačky a s hrôzou sledovala, ako sa obrazovka rozsvietila. Párkrát zablikal, až ho takmer pustila, pretože naozaj nestála o to, aby jej buchol v ruke, no napokon sa naozaj zapol. Predsa fungoval. Len čo sa spustil to začalo vyzerať, že znova naskočí len čierna obrazovka, pretože z toho množstva správ, neprijatých hovorov a odkazov, ktoré jej teraz naraz vyskočili pred nosom sa tá malá škatuľka šla zblázniť.
Jonathan Foley jej volal trikrát, pred dvoma hodinami to vzdal. Pravdepodobne chcel vedieť, prečo nie je v práci. Tomu by mala čo-to vysvetliť. Nemohla sa tam ukázať. Sotva ráno vstala a už len udržať sa na nohách jej pripadalo ako nadľudský úkon. Od toho z polovice dopitého pohára kávy nejedla. Nemala na to žalúdok. S nikým sa nespojila. Nikomu sa neozvala. Zbabelo sa schúlila do klbka a pred zvyškom sveta sa skryla pod perinou ako dieťa. To bolo všetko, na čo momentálne mala energiu. A keď už mala pocit, že si preťažila slzné kanáliky, iba bezducho pozerala do stropu.
Na pozadí mozgu jej behala snáď miliarda myšlienok, ale na ani jednu sa nevedela plne sústrediť. Bola ako uväznená vo vlastnom vedomí. Chcela aspoň na chvíľu vypnúť, no dialo sa toho priveľa na to, aby mohla zatvoriť oči a čo i len na pár krátkych momentov sa tváriť, že sa jej svet neprestával točiť. Stratila pojem o čase, hoci si bola istá, že je aspoň poobedie, keď sa konečne vyhrabala z postele. Hlava ju stále bolela a po tom, čo sa znova po dlhšej dobe postavila ako prvé narazila do zárubne. Napokon sa dotackala až do obývačky a tam zostala.
