𝐁𝐄𝐒𝐓𝐈𝐀𝐋 | 𝒅𝒂𝒏𝒄𝒊𝒏𝒈 𝒘𝒊𝒕𝒉 𝒕𝒉𝒆 𝒅𝒆𝒗𝒊𝒍
Jedného jesenného večera je do mesta Memphis prevážané telo.
O pár hodín neskôr sa nájde nabúrané vozidlo, no bez šoféra.
V tú istú noc na miesto činu dorazí dvojica detektívov. Mŕtv...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
✩｡:*•.───── ❁ ❁ ─────.•*:｡✩
﹙ sᴋᴀᴢᴀ ﹚
Potácal sa prázdnym bytom.
Alebo skôr jeho provizórnym úkrytom, keďže veľa ľudí by v tom čude bývať nechcelo. Prepletal nohami, pričom jednou o druhú zakopával. Podopieral sa o steny a hrbil sa. Z ničoho nič to naňho prišlo. Cítil teplo a chlad zároveň. Raz z neho priam tieklo a hneď nato takmer drkotal zubami.
Tie lieky, po ktoré pred pár dňami poslal jeho poskoka nezaberali. Vlastne ani nevedel, čo by si mal vziať, keď nemal tušenie, čo presne s ním bolo zle. Vedel len to, že sa to rapídne zhoršovalo. Keď pred pár dňami zvládal hravo vyliezť a zliezť po požiarnom schodisku, teraz mával problém stáť na vlastných nohách. Vkuse kašľal a zadýchala ho i cesta po schodoch. Hrdlo ho pálilo a čoraz častejšie v ústach cítil rovnakú kovovú pachuť, s akou odchádzali jeho obete.
Akurát sa znova prehol a ústa si držal dlaňou, zatiaľ čo si šiel vykašľať dušu, ak mu ešte nejaká zostala. Niečo mu zabehlo. Keď sa mu konečne podarilo normálne nadýchnuť, zostal ako stŕpnutý stáť a zízať na vlastnú ruku. Kým to pred pár dňami bolo len zopár kvapiek, teraz ich bolo viac. Kúsok karmínovej tekutiny mu skĺzol po bruškách prstov a kvapol na zem.
Naplo ho.
Sem a tam sa mu síce stalo, že sa niekde škrabol, či dokonca zranil. Pohľad na krv mu nerobil problém, väčšinu času priam obdivoval to, ako sa mieša jasná červená z tepien s bordovou krvou žíl a vytvára nádhernú mozaiku. Nikdy však tú pachuť necítil vzadu v hrdle, ani mu žiadna telesná tekutina nevadila, keď dýchal. Tentoraz to bolo iné. Bol svedkom toho, ako jeho pľúca bojujú s čímsi, čo už poraziť nepôjde.
Sotva sa stihol dotackať do kúpeľne, už sa hrbil nad záchodovou misou a dávil aj vodu, ktorú vypil. A kedykoľvek v ústach znova zacítil čosi kovové, nahol sa ešte viac, až pokiaľ nemal silu držať otvorené ústa. Rukou podopretý o bielu dosku a s privretými očami sa snažil predýchať bezmocnosť, ktorá ho náhle premohla. Keď sa odvážil znova od seba odtiahnuť viečka a pozrieť sa na tú spúšť, už nemeravel. Len pokojne sledoval, ako sa zvyšky jeho raňajok spolu s čerstvou krvou spúšťajú dolu kanálom. Už chápal tú bolesť na hrudi i zachrípnutý hlas.
