𝐁𝐄𝐒𝐓𝐈𝐀𝐋

𝟏𝟕. LUCK?

𝐂𝐇𝐀𝐏𝐓𝐄𝐑 𝐒𝐄𝐕𝐄𝐍𝐓𝐄𝐄𝐍

✩｡:*•.───── ❁ ❁ ─────.•*:｡✩

﹙ šťᴀsᴛɪᴇ﹖ ﹚

Atmosféra stále nebola najlepšia.

     Svedkov veľa nebolo, stopy sa hľadali ťažko. Od toho, čo sa zložil tím vyšetrovateľov sa o veľmi veľa nepohli. Prechádzali však dlhočizné zoznamy ľudí, ktorí do kaviarne, v ktorej pracoval Toby Willey chodievali častejšie. Bolo pravdepodobné, že by si všimli ak by niečo bolo inak, alebo pokiaľ by sa niekto správal čudne. Nebol to lístok ku konkrétnym dôkazom, ale lepšie ako nič. Tých ľudí preberali Addie s Maxom, keďže boli v tej istej kancelárii a mohli si dať vedieť, ak by sa niečo našlo. V podstate len obvolávali náhodných častých zákazníkov a dúfali, že ich všetci zaradom nepošlú dočerta. A tak sa teda dvojica zabarikádovala v kancelárii za hŕbou záznamov a čakala, či s ich biedna situácia nejako zlepší, alebo sa ocitnú v ešte väčšej kaši ako doteraz.

     Z väznice im povedali, že sa ozvú, ak budú mať bližšie informácie. Nuž, očividne ich nemali, alebo sa na nich vykašľali. Hovorili, že sa im rozhádzal celý systém s menami a totožnosťou, ale detektívke sa nechcelo veriť, že by v tom mali až taký bordel, že by si nevšimli, že majú o jedného trestanca menej. Očividne si však museli pomôcť sami.

     Brian robil rozhovor s rodinu Willeyho, niektorých kolegov, manažéra. Kohokoľvek, kto by mohol niečo vedieť. Takých nebolo veľmi veľa, no zdalo sa, že Tobyho mal každý rád. Väčšina ľudí sa preto zdržala pri lamentovaní nad jeho stratou. A keďže Brian bol veľmi empatickým a citlivým človekom, nikdy nechcel skončiť s rozhovorom, pokiaľ dotyčnú osobu, s ktorou robil interview naozaj neupokojil a neubezpečil, že polícia robí všetko, čo sa dá.

     Na Philovi zostalo, aby sa znova pozrel na všetky technické stopy a informoval ich o nových nálezoch. Pôvodne sa bránil, pretože si bol stopercentne istý, že prešiel naozaj všetko, no napokon povolil a vydal sa hľadať znova. Zatiaľ detektívke opakoval dookola to isté: telá boli do istej miery vydezinfikované a všetko, čo by mohlo poukazovať na vraha zničené.

     Max mal oči prilepené na obrazovke, hľadal potenciálnych svedkov a prechádzal kamery zvnútra kaviarničky. Addie sa venovala tipu, ktorý dostali od Katherine. Ona mala na starosti obvolávať stálych zákazníkov kaviarne, ktorých si pamätal personál. Zopár ľudí ju poslalo do čerta, no našli sa aj takí, ktorí boli ochotní zamyslieť sa a zaloviť v pamäti. Viacero sa zhodlo v tom, že videli naproti kaviarni postávať modrú Toyotu. Bolo to väčšie auto a niektorí ho videli iba zastaviť, iní až keď odchádzalo. Čo si ale detektívka bola schopná dať z týchto tvrdení dokopy bolo, že auto vždy prišlo ráno – okolo deviatej – a potom odišlo až večer, niekedy skôr, inokedy neskôr. A hoci toto mohla byť len náhoda, nedalo jej to. V budove oproti, pri ktorej vozidlo parkovalo, nikto momentálne nebol, prerábala sa. Okrem nej na ulici boli len obytné budovy a domy. Navyše si ju ľudia začali všímať len pred pár týždňami. Naozaj zaujímavé bolo až to, ako sa pohyby auta zhodovali so začiatkami a koncami smien Tobiasa Willeyho.