𝐁𝐄𝐒𝐓𝐈𝐀𝐋 | 𝒅𝒂𝒏𝒄𝒊𝒏𝒈 𝒘𝒊𝒕𝒉 𝒕𝒉𝒆 𝒅𝒆𝒗𝒊𝒍
Jedného jesenného večera je do mesta Memphis prevážané telo.
O pár hodín neskôr sa nájde nabúrané vozidlo, no bez šoféra.
V tú istú noc na miesto činu dorazí dvojica detektívov. Mŕtv...
Ups! Ten obraz nie jest zgodny z naszymi wytycznymi. Aby kontynuować, spróbuj go usunąć lub użyć innego.
✩｡:*•.───── ❁ ❁ ─────.•*:｡✩
﹙ sʀᴅᴄᴇ ᴋ sʀᴅᴄᴜ ﹚
Zízal, vedel si to priznať.
A zízal už celkom dlho a celkom intenzívne. A ona si ho buď nevšimla, alebo ignorovala. Úprimne nevedel, čo z toho je horší variant. Ale ona bola taká, taká . . . všelijaká. Odkedy sa vrátila od šéfa, mala červené oči. Ani jednu slzu si vypustiť nedovolila. Bol pomaly večer a ona ešte stále sedela za tým istým stolom s očami bez života zabodnutými do tej istej obrazovky a ani sa nepohla. Sem-tam sa pohrabala v nejakých papieroch, no napokon vždy skončila rovnako. Nevedel, o čom sa s Foleym bavili, no vyzerala, akoby dostala výplach žalúdka. A to sa mu nepáčilo. Keď už tak si ich mohol zavolať oboch. Nebolo fér, že za ich spoločnú neschopnosť zinkasovala varovanie len ona. A odkedyže mu to vlastne nepripadalo fér? Bývali časy, kedy by mu to bolo jedno, alebo by sa aspoň usiloval tváriť sa tak. Už ani nevedel, kde presne sa čo zmenilo. Proste puf, a prepaľoval ju súcitným pohľadom, dúfajúc, že sa naňho čo i len pozrie, že ho aspoň zaregistruje. Kedy mu na nej začalo tak záležať?
Dokelu, bol v maléri.
„Ehm, ja . . . idem k automatu. Chceš kávu?" opýtal sa napokon, keď mu došlo, že Dee tak skoro asi rozprávať nebude. Konečne aspoň spozornela a dvihla k nemu oči. Vôbec mu neodľahlo, skôr tak len znásobila jeho obavy. Vyzerala vyčerpane, no aj tak nasadila aspoň maličký, hoci falošný úsmev.
„To by bolo vážne super," povedala, no jej hlas opäť hraničil s šeptom. Len prikývol a vytratil sa z kancelárie. Keď čakal na kávu, znova sa zamýšľal nad tým, či naozaj nemôže urobiť aspoň niečo, aby to zlepšil.
„Čo tie hlboké povzdychy?" vyrušil ho z jeho úvah hlas, ktorý dobre poznal. Otočil sa na doktorku Austinovú a mykol plecami.
„Hej, počula som, čo sa stalo. A je mi to ľúto, naozaj," položila mu ruku na rameno, no hneď potom ju stiahla.
„Ja som ho vlastne až tak dobre nepoznal," priznal Max, trochu zahanbený faktom, že ešte stále mal problém normálne sa zblížiť s ľuďmi, s ktorými trávil takmer každý deň.
