𝐁𝐄𝐒𝐓𝐈𝐀𝐋 | 𝒅𝒂𝒏𝒄𝒊𝒏𝒈 𝒘𝒊𝒕𝒉 𝒕𝒉𝒆 𝒅𝒆𝒗𝒊𝒍
Jedného jesenného večera je do mesta Memphis prevážané telo.
O pár hodín neskôr sa nájde nabúrané vozidlo, no bez šoféra.
V tú istú noc na miesto činu dorazí dvojica detektívov. Mŕtv...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
✩｡:*•.───── ❁ ❁ ─────.•*:｡✩
﹙ ᴜᴍᴇɴɪᴇ ʙᴏʟᴇsᴛɪ ﹚
Sledoval ju presne tak, ako jej to sľúbil.
Veža padla, ostali prázdne schránky a zlomené srdcia. Mŕtve i tie živé. Všetko to utrpenie spôsoboval len kvôli jedenej jedinej vyčerpanej a doráňanej duši, ktorá si podľa neho zaslúžila všetku tú skazu, čo priniesol.
Mal ju prečítanú, zmapovanú. Presne vedel, čo teraz cíti. Aká vina sa ňou zmieta, koľko sĺz vyroní a ako sa zlomí. A to ešte nebol koniec. Len jeden z jeho mnoha začiatkov. Čo by však jeho dielo bolo, ak by nemalo divákov? Ak by si ho nemohol sám prezrieť?
A tak sa teda len čo bolo dokonané vrátil do zatuchnutého bytu starej bytovky a pritiahol si k oknu stoličku. Svet, ktorý sa pred ním rozprestieral bol momentálne jeho plátnom a on sledoval, ako maľby na ňom postupne menia farby. Cítil sa ako jeho pán. Zo svojho miesta mal dokonalý výhľad. Na mesto, ktoré dnes zdesil na smrť. Na spúšť, ktorú zanechal. Na oranžové odlesky na nočnej oblohe odrážajúce sa od miliónov malých kvapiek, ktoré oblaky krúžiace nad Memphisom vyronili. Na to, ako postupne oheň vyhasínal. A potom aj na jeho dôsledky.
Videl sanitky, ktoré prešli presne pod jeho nosom. Hasičské autá, ponáhľajúce sa na pomoc. Pyrotechnikov, ktorí šli príliš neskoro. Potom okolo dokonca prefrčalo jedno auto, ktoré vedel rozoznať. Ach, ako sa všetci ponáhľali hoci vedeli, že už im čas vypršal. Niekedy skrátka žiadna záchrana nepríde. Niekedy musí človek poslúžiť vyššiemu účelu.
Onedlho si všimol znova to isté strieborné auto. Vystúpili z neho dvaja ľudia. Muž a žena. Pozoroval, ako sa stratili v útrobách budovy. A potom ich mal znova na očiach. Vynorili sa spoza steny chodby a oboch ich videl vojsť do obývačky bytu, ktorý mal po celý čas fixkou zakrúžkovaný na okne. Díval sa, keď nemal čo robiť. Keď sa chcel pobaviť, pokochať sa tým, ako mu jeho plán zatiaľ dokonalo vychádza. A tak tam teda sedel a sledoval, ako sa láme. Priam mohol vidieť tie čriepky, na ktoré sa pomaly, no neodkladne rozpadala. Až ju napokon bude stačiť sfúknuť ako jesenné lístie. A bude preč.
V tom bolo umenie bolesti. V agónii, do ktorej sa jej skrútila tvár. V zlomenom hlase, ktorým čosi kričala. V tele trasúcom sa od straty i šoku, od záplavy toľkých emócií, až ich nebolo možné spracovať. V slzách, čo jej tiekli z očí, z ktorých sa v takých momentoch vytrácala iskra života, a kreslili vlhké cestičky na zmáčaných lícach. O vzlykoch, ktoré síce nepočul, no cítil už len z toho, ako jej pri každom jednom nadskočili ramená.
