Delexenium

[[ unus ]]

október minulého roka

„Christopher?" privítala otázkou menovaného sestra. Tej dlhodobé návštevy otca neboli vôbec netradičné. Ale vidieť tam zaneprázdneného detektíva vo dverách ako keby sa nemal kam ponáhlať ju takpovediac šokovalo.

„Bianka!" zvolal naoplátku nadšenejším tónom a naklonil sa k nej s úmyslom ju objať.
Tento úmysel sa naplnil a obaja boli vďační, že mali v rodine také dobré vzťahy. Ale nebolo to zadarmo ako všetko.

„Nuž, bračekovi sa skončil prípad a nemá čo so životom. Prišiel pozrieť ako sa vám žije." usmial sa, keď sa od nej odtiahol.
Premeriaval si ju pohľadom.
Bola o päť rokov mladšia, ale v tvári mávala permanentne utrápený výraz. Zostarovalo ju to a na svojich 29 rokov vôbec nevyzerala. Zacítil miernu výčitku, že sa s ňou nevídaval tak často, aby mu nikdy neprišla iná.
Tak to totižto s ľuďmi bolo. Ak ste s nimi žili pravidelne, poznali ste ich dokonale a nemali ste šancu ich premeriavať pohľadom.

„Trpný rod je vždy zradný. Ako ťa poznám, zase si nespal celú tú dobu a káva ti išla ušami." použila svoju deformáciu z povolania. Bola učiteľkou slovenčiny na základnej škole.
Možno to stálo za tým strhaným výrazom.
Túžil o svojej sestre zistiť všetko. Všetko, čo zameškal. Pretože síce sa rozhodol oddychovať, ale nikde nebolo napísané dokedy.
„Kiežby som ťa poznal ako ty mňa." vzdychol si, keď smerovali do kuchyne. Tam sedel ich otec a prekvapivo nezabŕdal s poznámkami o tom, kde má budúcu matku svojich imaginárnych detí. Poprípade nevyrýval, že mu odplaší milenku osamelosť, ktorá si išla odskočiť.

Prekvapenie však bolo len pre nezasvätených.
Nasledujúci deň bol totiž dňom výnimočným. A krátko pred ním sa z perverzáka a sexistu stával mĺkvy muž s prázdnym pohľadom.
„Vitaj." zmohol sa na slovo a prišiel syna pobúchať po chrbte ako sa na správneho otca patrilo.
„Zostanem tu dokedy ma nebudú v meste potrebovať." oznámil. Možno ho chcel tým vyhlásením povzbudiť. Ešte stále mal okolo seba iných ľudí, ktorých stálo za to mať rád.
Ale to sa vysvetľovalo ťažko a nebolo to ani potreba.
Niektorý žiaľ má trvalý pobyt, hoci by mu nikto nedal ani nájomnú zmluvu na mesiac.

„Som rád. Idem si lahnúť. Zajtra si všetko povieme." odišiel od neho náhlejšie ako predpokladal.
So sestrou si sadli ku kuchynskému stolu.
Až teraz si všimol, že je prefarbená.
Dala si ešte svetlejšiu blond ako mala predtým.
Prirodzene bola tmavovláska s tmavými očami po mame.
Nechcela však svojim vzhľadom pripomínať staré rany.
Takto sa na seba podobali. Aj keď Christopher Xavier mal svoje vlasy prirodzene blond a farbu neobľuboval.

„Každý október je to takto. Priala by som si, aby sme mali len hypoteticky smutnú jeseň." vzdychla si Bianka.

„Smrť je súčasťou života." zafilozofoval si Christopher, pretože ho to naučil predchádzajúci prípad.
„Pre pragmatika, čo rieši ľudské zločiny áno. Ale otec našu mamu miloval. Vieš si predstaviť, že by sa to stalo tebe? Ja som síce sama, ale len preto, že som mala na chlapov smolu." začala už stokrát obohratú tému Bianka.
Detektív na dovolenke to mal ťažké. Nemal rád tému láska a vzťahy.
Vďaka týmto artibútom života sa jeho otec každoročne v októbri premenil na chodiacu mŕtvolu.
„Som sám práve preto, aby som sa vyhol tejto bolesti. Vzťah je prežitok a ja som skromný. Nestane sa mi to." ozrejmil jej už notoricky známu pravdu.
Oni dvaja si mohli povedať všetko. Odkedy z nej prestala byť mladšia sestra, čo ničomu nerozumie a vkuse plače, stala sa jeho druhou mamou.

„Už sme tú bolesť prežili, Christopher." posmutnela a tak ako po každé, aj teraz ho nazvala celým menom. Bol to paradox, pretože každý mu familiárne hovoril Chris. Lenže ona nenávidela prezývky a skrátené pomenovania a ako správna slovenčinárka si do života vzala pár nelogických defektov.