Delexenium

[[quattordecim]]

„Dobré ránko, šípová ruženka." zaznelo privítanie do sveta živých. Christopher Xavier sa neochotne prevalil nabok, ale nemienil zopakovať tú istú chybu. Dosť bolo, keď otvoril oči prvýkrát. Hneď sa mu to vypomstilo v podobe vrúcneho úsmevu jeho otca.
Ten druhý deň pobytu v Deversoriu vyzeral ako znovuzrodený, hoci nemal za sebou ani jednu procedúru. Stačil mu sociálny kontakt a dobrý spánok.
Kiežby to isté mohol tvrdiť aj dovolenkujúci detektív.

„Zlé ráno." oponoval, keď mu hlava oťažela pod ťažkou skúškou jej zodvihnutia z vankúša.
„Nemal si sa ožrať jak sviňa a vyklopkávať mi tu nadránom." pripomenul mu udalosti minulej noci.

„Ak si sa chcel vyvliecť z roboty, mohol si zostať triezvy." sucho skonštatoval jeho otec a empaticky podal úbohému synovi pohár vody, čo si šetril vedľa postele.
Suchoty začínali účinkovať bez rozdielu.
„Z akej roboty? Veď som tu na dovolenke." zakvílil a vďačne si išiel opláchnuť hrdlo.
„Nehraj sa na sprostého. Včera sa o ničom inom nehovorilo, len o stratených prsteňoch." osvetloval mu pamätanie Milen Xavier.
Christopher sa zamračil, skúsil sa postaviť a keď odkráčal k oknu, smutne si vzdychol.

„Ja sa nehrám, ja fakt netuším." opatrne priznal a musel sa prizerať na škodoradostný úsmev jeho životadarcu.
Už aj on ním bol. Akoby len mohol zabudnúť.
Peyton. Dieťa.

„Chlapče, chlapče. Keby si nebol celý život tajnostkár, aj sa opýtam prečo. Ale ty radšej dostaneš krídla a uletíš z hentej okenice ako keby máš svojmu otcovi povedať, o čo ide." chápavo poznamenal, lebo vedel, že sa informácie dozvie z iných strán. Christopher bol od malička veľmi uzavretý a len málokedy sa o ňom rodičia dozvedeli niečo viac ako bolo nevyhnutné. Vybral si byt na problémy sám. A to ho činilo občas takým silným, že nemal šancu zistiť, aké by to bolo, keby sa nechal slabým. Nedovolil ľuďom pomôcť mu. A tak sa o to jeho otec ani teraz, po dobrých pár rokoch nepokúšal.

„Nič vážne. Dám sa dokopy a pôjdem sa opýtať v hoteli, čo sa včera dialo." rozhodol o pláne na nasledujúci deň. Lenže jeho otec to celkom nepochopil.

„To je dobre, že to poriešiš. Prsteň bol po maminke a majú v sebe príbeh. Nemôžu len tak zmiznúť. Kto iný ich lepšie nájde ako môj prvorodený syn?" rozmýšlal nahlas a nepatrične.
Christopher sa zháčil.

„Tak pozor. Ja som nikdy nepovedal, že to budem riešiť ja. Som tu ako hosť. Nemôžem vyšetrovať niečo, čo sa ma citovo dotýka. To sa vylučuje." ohradil sa okamžite. Bola to čiastočne pravda, ale bolo ešte niečo, čo mu bránilo.
Jeho myseľ. Za iných okolností vedel dokonale oddeliť súkromie a prácu. Lenže teraz by jeho myšlienky vyzerali nasledovne.

Opýtať sa na včerajšiu noc. Peyton má so mnou dieťa. Vypočuť obeť. Som otec. Pozrieť záznamy. Ona je naozaj tehotná so mnou. Zapísať výpovede najbližších svedkov. Ôsmy mesiac. Prehľadať všetky izby. O mesiac sa narodí. Urobiť okruhy podozrivých. Prečo mi to nepovedala skôr ?

Bol si vedomý, že takto by svoju prácu nikdy nebol schopný kvalitne dokončiť. Tak na čo ju vlastne začínať?

„Ale hovno. Veď ty absolutne nemáš zmysel pre symboliku, ty moralista. Prsteň hore dole. Zase máš svoje tajomstvá, to ja poznám." prekukol jeho šlachetné výhovorky jeho otec.

„Idem radšej za pani Jurgešovou. Tá mi povie o všetkom." prehlásil porazenecky, lebo nechcel strácať čas diskusiami s otcom.
Ani nevedel ako vlastne otcovi pomohol. Milen Xavier si s úsmevom na perách vybavil pani kuchárku ako vďačne vítala prichádzajúcich hostí. Veril, že ak na ňu slovom urobí dojem, povie mu aj to, čo nevie.
Dúfal, že práve ona bude cesta do hlbín tajomstiev jeho najstaršieho syna.