Delexenium

[[viginti unus]]

„Nájdem si ťa kdekoľvek, ty sviňa!" prečítala si Ria Alerová jedného pekného večera vo svojej mailovej schránke. Sedela u seba v byte na priestrannom modernom gauči úplne sama. Keď ho kupovala, myslela si, že jeho priestrannosť bude to, čo na ňom bude milovať. Ale opak bol pravdou. Gauč jej pripomínal vlastnú osamelosť práve svojou rozľahlosťou. A to ju požieralo, rozptyľovalo a strašilo. Nenávidela to. Cítila ako sa striasla.

Keby ju teraz jej klienti vedeli, rozmysleli by si, či by sa k nej priznávali. Odmaľovaná, s mastnými vlasmi v drdole a s čipsami v lone zabalená do veľkej hnedej deky nejavila dojem bohyne ako tomu bolo, keď bola vo svojej koži. Nevládala ten nápor na jej osobu. Nezvládala byť neustále milá a zmyselná. A tak si dovolila odmietnuť svoj vopred nalinajkovaný a zabehnutý program na večer. Povedala si, že jeden deň bez nej prežijú. Netušiac, že práve ona bude mať problém to prežiť.

Prispel k tomu aj človek z mailu. Jasné, že prispel. Oficiálne to bol anonym, ale ona aj Colombo vedeli, kto v skutočnosti je. Nechcela spomínať na Konrada Irela. Ale osamelosť ju k tomu nabádala a ona sa nevedela brániť. Keby sa vtedy do toho prípadu nezaplietol naivný pre pravdu bojujúci Christopher Xavier, bola by buď mŕtva alebo zavretá ďaleko od zdravého pobytu na tomto svete. Ten nechutný človek, čo týral ju a jej kolegyne, pre čo najväčší zárobok, sa vtedy dostal znova do väzenia. Práve vďaka jej detektívovi. Bolo to na 10 rokov, ale čas akosi prirýchlo letel a Konrád sa akosi prirýchlo vedel zo všetkého vysekať. Mal byť ešte 4 roky v kúte so spytujúcim svedomím. Lenže on jej písal už piaty mail v priebehu jedného večera. Žeby ho pustili za dobré správanie? Alebo si našiel nových priateľov? Nevedela vlastne vôbec nič, čo by ju upokojilo. Samé informácie, ktorú jej úzkosť len prehlbovali.

Čo od nej chcel?

Ako sa opovažoval vôbec niečo chcieť?

A prečo ešte nezabudol?

Bola to pomsta? Hlúpa, prvoplánová a protivná?

Teraz nemo zízala pred seba pri zvuku ďalšieho oznamovacieho tónu novej správy. Otázky sa len tak zakrádali zo všetkých kútov. Prázdnych kútov, prázdneho bytu v preplnenej hlave. V tej hlave sa zrodil náhly impulz. Potrebujem ochranu. Potrebujem podporu. Potrebujem pocit, že v tom nie som sama. Potrebujem Chrisa.

To posledné ju neprekvapilo, netajila sa pred sebou, že bol jeden z najbližších ľudí k jej srdcu a to už bolo niečo. Chýbal jej tam. Ako kapacita na nové riešenia ani tak nie. Čo on zmohol? Odpovedala si, že ani nemohol zmohnúť nič špeciálne. Políciu nechcela alarmovať. A on bol mimo oboru a momentálne aj dosahu. Viac ju teraz mrzelo, že tam nesedel s ňou. Iba nesedel. A ona by bola opretá hlavou o jeho rameno a vkusný kus nábytka na sedenie by nebol viac taký prázdny. Nepríjemne priestranný.

Vzala do rúk mobil. Snažila sa ignorovať správy od bývalého pasáka, ale márne. Zvýšil intenzitu a okrem prázdnych nadávok začal písať konkrétne slová. Príliš konkrétne. Obzrela sa okolo seba a očami zbehla naspäť na gauč. Akoby ho tam zrazu mala nájsť sedieť.

Šedé ponožky.

Zhasni svetlo nad linkou, účet bude drahý.

Tú vôňu poznám veľmi rád.

Bola takmer polnoc a Konrad Irel vedel detaily z jej domácnosti. O nej. Ako, to netušila. Ale nebola dosť silná. Hľadala v zozname C, aby svojho Christophera Colomba Xaviera mohla, čo najskôr vidieť. Potrebovala, aby prišiel. Okamžite. Vyzváňací tón bol ten najdlhší zvuk na svete. Zvonilo tradične trikrát. Ale potom sa opakovania znásobovali. Zvierala pery, ruky aj srdce súčasne. Ako čakala, náhlivo zastrela závesy a otočila sa chrbtom k oknu. Detský zvyk predstierať neviditeľnosť nevidením jej zostal. Už plánovala položiť, keď sa ozval zachripnutý a očividne ospalý pozdrav.