Delexenium

[[triginta duo]]

deň svadby

„Ja viem, že sa to teraz úplne nehodí." začala Bianka pri príprave jedla pre svadobčanov. V kuchyni bola výnimočne len pani kuchárka Jurgešová a ona.

„Vidím, že ťa niečo trápi. Mali by sme si pohnúť, aby nám tí chudáci nehladovali. Ale pani Dafneová mala veľmi múdre pravidlo. Najprv sa ty musíš cítiť dobre, aby sa ľudia okolo teba cítili dobre. Tak spusti." rozhodla sa vypočuť utrápenú blondýnku postaršia dáma. Príprava jedla bola jej pasia a všetko jej šlo tak od ruky, že si mohla dovoliť zo seba spraviť prvotriednu psychologičku.

„Prezradila som otcovi a bratovi, že Peyton je tehotná s Christopherom. Cítim sa hlúpo, lebo takúto vec by asi mali dotyční povedať sami. Lenže Christopher by sa nikdy nerozhýbal. Podľa mňa som urobila správnu vec, ale urobila som ju ja, nie on. Vy to musíte chápať, lebo ste urobili to isté, ale nechcem vás tým obviňovať." nervózne vysvetľovala svoje pocity a prestávalo sa jej dariť v rolovaní rolády pozostávajúcej z čerstvého syra, šunky a množstva zeleniny.

„Rozumiem ti. A prezradím ti jednu skrytú ingredienciu. Volá sa to odpustenie. Peyton mi odpustila a verím, že tvoj brat nebude taký zaťatý a urobí to isté. Koniec koncov, raz by sa to Milen dozvedel aj sám a bolo pre neho horšie. Sme zradkyne, ale veľmi dobrosrdečné zradkyne." uistila Bianku s láskou v očiach pani kuchárka a žmurkla na ňu. Mierne sa jej ulavilo a jej pochybnosti nahradil vďačný úsmev. Nedalo sa jej nevšimnúť spôsob, akým pani Jurgešová vyslovila meno jej otca. Milen z jej úst znelo nadnesene ako keby k nemu priam vzhliadala.Nechala to tak. Konfrontáciu s ďalšou témou ich dialógu nechcela rozvádzať.

A však, ostatní členovia svadobnej zostavy také šťastie nemali. Niektorej konfrontácii sa nedalo vyhnúť. O to viac, keď bol Christopher oficiálne odovzdať obrúčky svojmu bratovi. S malou dušičkou klopal na izbu číslo 1. Malo to byť morálne naopak. Mal klopať Richard so sklopenými ušami a prosabami o odpustenie. Lenže ten mal iné problémy. Obliekal sa do tmavomodrého obleku a keď si zapínal gombíky na rukávoch, ozvalo sa neustávajúce klopanie. Návštevu nečakal. Včera sa s ním kamaráti pobavili na tri roky dopredu. Ešte ráno musel tráviť nad záchodovou doskou a vrátiť svojmu žalúdku patričný stav ako pred troma fľašami výberového alkoholu.

„Poponáhľal si sa." s humorom poznamenal, keď mu bez slov jeho brat podal krabičku s predmetmi ich najväčšej frustrácie posledných 2 týždňov. Christopherovi dochádzala trpezlivosť. Neurazil by sa preto, že rozlúčku so slobodou svojho jediného brata trávil pozeraním na telefón a vyčkávaním verdiktu pre Riu. Ale urážala ho drzosť, s akou mu poďakoval za toľkú námahu.

Už sa chcel zvrtnúť, keď ho Richard ako keby ho práve ožiarilo zadržal hlasnou žiadosťou o odpustenie.

„Nemyslel som to tak. Niečo do mňa vošlo. Fakt si ma nasral, keď si tu spal a zlodej utekal s mojimi prsteňmi kade ľahšie. Díky, že si ich našiel. Si dobrý." vyznával mu svoje úbohé city a nechcel to s ním riešiť na chodbe a preto odstúpil, aby mohol príjmateľ jeho ľútosti vstúpiť.

„Ale myslel, Richard. Nebolo to ľahké ani pre jedného z nás. Keby si sa mi zdôveril.." začal fantazírovať detektív, ktorý na chvíľu nemal žiaden akútny prípad. Nesúril ho čas a preto zostalo dostatok priestoru na rozhovor, ktorý bol veľmi potrebný.

„Ty nemáš právo hovoriť nič o zdôverovaní. Keby si Bianka nepustí hubu na špacírku, dozviem sa, že som strýko kedy? Máme to v rodine. To hlúpe tajenie toho skutočne dôležitého." karhal ho s dávkou ukrivdenosti. Veď brata mal stáôe rád, ale občas to bolo veľmi ťažké, keď o sebe takmer nič neprezrádzal. Obzvlášť také dôležité ako jeho budúce dieťa.