Delexenium

[[viginti quattor]]

9. deň pred svadbou

„A ty kde si bol včera celý deň? Nemysli si, že sa môžeš pýtať len ty." pristála pred Chrisom otázka s obviňujúcim podtónom. Bianka mala právo ako jeho sestra vyzvedať a to ho prinášalo do úzkych.

„Mám v meste jeden nedoriešený prípad." vyhol sa ďalším súvislostiam a keďže mal presvedčujúci pohľad, nemala dôvod neveriť mu.
Navyše v meste mal naozaj prípad. To, že bol 11. deň pred svadbou zavretý v masérskej kutici radšej nechcel spomenúť. Svoje odposluchy sa rozhodol nechať v tajnosti. A čo už vôbec nechcel vyťahovať pred svojou zvedavou sestrou bola práve noc, kedy utiekol od Peyton do svojho bytu.
Bol to nedoriešený prípad. Ale takúto stručnosť si Ria nezaslúžila. Bola viac ako len prípad. Dalo by sa povedať, že to bola srdcová záležitosť a uvedomil si to v okamihu, keď vtedy vstúpil k sebe do bytu a našiel ju v kúte na chodbe. Celá sa triasla, nemala na sebe fialovú farbu, čo sa nikdy predtým nestalo. Bol to detail, ale Detektív X si všimol aj ten nepatrný pri žene akou bola Alerová. Teraz sa na seba absolútne nepodobala a to ho vydesilo. Navyše dvere, ktorým vchádzal boli vypáčené.

Aj by si vedel doplniť, čo sa presne stalo. Ale chcel to počuť od nej.

„Bol tu?" stručne zhrnul svoje obavy a kľakol si k nej na zem. Horlivo prikyvovala a nezmohla sa na slovo. Zaťal zuby a zhlboka sa nadýchol.

„Kedy odišiel?" pokračoval zostra. Na to vedela odpovedať okamžite.

„Pred chvíľou." zavzlykala.

„Ublížil ti?" informoval sa, aby vedel, či sa konfrontácia s ním nedá presunúť na iný termín. Možno keby si venoval viac času, dolapil by ho nie silou, k čomu sa momentálne veľmi prikláňal, ale rozumom.

„On..." zašepkala a nevedela dokončiť súvislú vetu bez zlyhania inak toho vznešeného zvuku v hrdle.

„Udrel ťa?" kontroloval jej zápästia, pretože tie jediné jej boli vidno z čisto čiernej teplákovej súpravy. Pomaly strácal trpezlivosť, lebo jeho notorická kontrola nedostatku času ho prenasledovala v každej životnej situácii a keď si predstavil, že každou sekundou sa jeho obeť vzďaľovala, spôsobovalo mu to neodmysliteľnú úzkosť.

„Ria, hovor so mnou!" skríkol tak nečakane, že sa dotyčná prebrala z akejsi apatie a bola schopná sa na neho pozrieť. To, čo v jej čisto zelených očiach uvidel, by radšej prehliadol. Bol to pohľad, s akým sa stretával často. Súvisel s výčitkami svedomia až hrôzou uvedomenia toho, čo obyčajný človek dokázal spôsobiť.

„On je asi... mŕtvy." hlesla vydesene.

„Ako?" nezmohol sa na obšírnejší výsluch. Prudko vstal a začal prehľadávať každý kút bytu, hoci to bol byt malý a čo chvíľa sa bez farby v tvári vrátil k žene, čo evidentne zabila Konráda Irela.

Chvíľu zavládlo hrobové ticho. Obaja to museli najskôr predýchať. Ria na to mala podstatne viac času, ale nebola na tom tak dobre ako Detektív X. Vedel sa vykoktať omnoho lepšie a skôr.

„Chápem, že si v šoku. Teraz musíme zavolať políciu a všetko im vysvetliť. Bola to vražda v sebaobrane. Všetko sa to vysvetlí, dobre? Hlavne zhlboka dýchaj." radil jej pokojne, ale vnútri mu vreli nervy. Keby prišiel skôr, vedel by ho možno spacifikovať a Ria by nemusela zbytok života chodiť s nedbalou, ale nezmazateľnou nálepkou vrahyňa. K tomu všetkému ešte s živou nezmazateľnou spomienkou na priebeh príšernej situácie.

„On ti to tu chcel podpáliť. Ešte predtým ma hodil na posteľ a ... ." začala pomaly rozprávať trasľavým hlasom takmer nesúvislo, ale nebolo jej dopriate sa vyžalovať.
Za oknom zrazu bolo počuť približujúcu sirénu od policajného auta a sanitky.
O nezachytiteľnú chvíľu sa rozleteli vchodové dvere a za zvuku nekompromisného nariadenia dať ruky nad hlavu, sa do bytu takmer vlámali dvaja kukláči. Keďže však donedávna živý Konrad Irel odviedol „zámočnícku" prácu skôr, nemuseli si rozširovať zameranie svojho poslania vyvalením dverí.