Delexenium

[[tridecim]]

Amanda sa postarala o rozprávkovú atmosféru. Uvítací večierok sa konal vnútri pre studenšie noci, ale bola možnosť využiť aj vonkajšie posedenie pred hlavným vchodom.

Novoubytovaní hostia postávali pri stoloch, kde na nich čakali lákavé jednohubky.
A neboli jediné, čo čakali.
Totižto  naplnokomunikovať o závažných životných otázkach pár minút pred dôležitou udalosťou Deversoria a jeho pani riaditeľky bolo nemožné.
A preto Peyton a Christopher boli nútení prerušiť ich sľubne vyvíjajúcu sa debatu.
Lenže obaja boli z toho nesvoji.
Peyton aj pre to, že Amanda trvala na tom, aby sa každá žena obliekla slávnostne ako sa na večierok patrí.
A ona tak dlho nebola na takej akcií, že by bola schopná prísť tam v jej širokom neforemnom outfite zakryvajúcom jej telesný stav.

 Možno sa jej uľavilo, že hlavný človek pred ktorým sa chcela skrývať to už vedel. To však nemenilo nič na tom, že sa na pani kuchárku Jurgešovú nemohla ani pozrieť. Hnevala sa na ňu.
Ako si to vôbec dovolila?
Vŕtalo jej hlavou, keď tak ako všetci ostatní, čakala na to, kým Amanda Liverová prednesie prvý príhovor naživo. Už sa nenápadne pripravovala na oficiálne otvorenie uvítacieho večierku.

Peyton na sebe spatrila Chrisov pohľad, ale galantne odvrátila hlavu ako keby sa jej ten človek vôbec netýkal.  Na nesmelé pokukovanie už nemali právo. Predbehli všetky fázy postupného spoznávania do prvoplánovej akcie, ktorá skončila preukázateľne neodvratne. Podvedome sa pozrela na svoje brucho a následne na neho. Nestihol odvrátiť pohľad a prichytila ho pri tom ako si svoje otcovstvo naplno overuje. Na pár sekúnd sa očami prepaľovali a potom to Peyton vzdala. Toľko sily, aby vyhrala súboj očného kontaktu nemala.

„Mojenkovia." ozvalo sa z vrchu stola, na ktorý milovníčka lásky úspešne vystúpila. Ich hra sa tým na chvíľu skončila. Oči už sledovali nový objekt záujmu.
„Dnešným večerom započne spoločná cesta za láskou. Všetci ste čítali dopis odo mňa, viete to. Bez ohľadu na to, koľkí z vás zajtra budú mať neodkladné povinnosti. Koľkí z vás pôjdu do práce alebo nech vás zajtra čaká čokoľvek, snažte sa byť prítomný. Pomôže nám dobré jedlo od úžasnej pani kuchárky. A že je to pani. Bavte sa ! A milujte sa !" dokončila vrúcne posolstvo a takmer sa pošmykla a do lákavého pokrmu od pani Jurgešovej by sa ponorila úplne doslova. Našťastie jej Michal vedľa nej ochotne podal ruku a ona mohla bezpečne pristáť na zemi. Len fyzicky, mysľou bola Amanda neodvratná zasnívaná svadobná profíčka.
Peyton k nej napriek angažovanosti Michala rýchlo priskočila. Bolo to v rámci jej možnosti, pretože v ôsmom mesiaci sa veľmi oduševnene priskakovať nedalo.
„Ďakujem, láska." neodpustila si láskavý prístup k ľuďom, čo jej pomohli naspadnúť. Michal sa usmial a odkráčal k občerstveniu. Automaticky sa Peyton a Amanda  na seba usmiali.

„Robíte tu takú peknú atmosféru." uznala jej to Peyton. Ľudia medzitým začali družne preberať aké jednohubky by sa im hodili do žalúdka a pár z nich sa zbežne zhovárovalo.

„Takú moc nemám. To je esencia života, mojenko. Ale aj tak si smutná. Vidím to na tebe. Čo ťa trápi, srdiečko?" starostlivo si svoju zamestnávateľku vzala bokom. Mohla sa na ňu usmievať koľko chcela, v tomto naivná pani Liverová nebola.
Peyton sa nestihla príliš brániť a preto sklopila uši a vybrala sa čeliť výsluchu od pani lásky.

„Jeden človek rozhodol o tom ako sa môj život bude ďalej vyvíjať. Zobral mi právo urobiť výber toho, čo chcem." vzdychla si. Vlastne to potrebovala s niekým prediskutovať, ale neodvážila sa tým nikoho zaťažiť. A keďže Amanda mala termín svojho odchodu, mohla sa jej bez obáv zdôveriť. Súdiť ju kľudne mohla, ale keď dostane svoju výplatu, bola by hlúpa, keby si to súdenie s ňou odniesla .
Našťastie bol každý tak pohrúžený do sveta okolo, že nepostrehol tichú debatu týchto žien.
Peyton tým jedným človekom myslela na pani kuchárku Jurgešovú. Ona prezradila Chrisovi, že je slečna Merelyová slobodná matka.
A tým mu ako na zlatom podnose predostrela pravdu priamo do ksichtu.
Amanda neváhala. Nezaváhala ani chvíľu. Peyton z nej mala pocit, že v sebe držala ukradnutý pokoj všetkých nepokojných a z tej lásky jej natoľko šibalo, že sa nevedela vzdať toho prihlúpleho úsmevu. Nehovoriac o klobúku, ktorý si nikdy nedala dole z hlavy. Aj teraz ho tam mala, hoci ju mohli oslňovať už len hviezdy. V tú noc bola skutočne nádherná obloha.