Delexenium

[[duodeviginti]]

Už dlho jej nebolo tak dobre. Zaklonila hlavu a slastne sa usmiala. Konečne si na chvíľu mohla vydýchnuť. Na chvíľu zmizli povinnosti, papiere aj malý problém s postrádaním najdôležitejších rekvizít každej svadby.
Chvíľu tam boli len jeho ruky a jej túžba sa nimi nechať pohltiť.
A darilo sa to.
„Presne toto som potrebovala.“ okomentovala svoje príjemné prežívanie masáže nôh Peyton Merelyová.
Michal, masér Deversoria, ktorému masírovanie šlo nadpriemerne sa potešene usmial.
„Tak neplatíte ma len tak z rostopaše.“ zavtipkoval a dokončoval jemné ťahy smerom od členka ku kolenu, aby rozprúdil lymfu.
„Zlaté ručičky.“ prižmúrila oči a nechala sa unášať miernym tlakom na lýtku, ktorý síce nebol najpríjemnejší, ale pomohol.
Konečne si poriadne oddýchla, hoci v časoch, keď nebola riaditeľkou a nebola tehotná na oddych taký dôraz nedávala.
Bohužiaľ, aj keď teraz by dôraz rada uchovala a čo najdlhšie, plynutie času jej v tom pekne zabránilo.
„Sú to jednoduché pohyby, ktoré by sa dokázal naučiť každý, keby veľmi chcel." obhájil sa skromnosťou.
Ani nevedel ako Peyton do hlavy presunul uvedomenie.

Jednoduché.

Prečo by mal byť za všetkým zločin? Prečo hneď myslela na krádež ? Veď vlastne všetko ohľadom prsteňov mohlo byť inak. Nespomínala si presne, pretože vtedy nikdy nepredpokladala, že by si to mala dobre uchovať v mozgovej galérii.
Prstene obdržala a dala ich na starosť Mel. Tá ich mala dať do skrine. Pod šatku, aby to bolo nenápadné.
Nikdy sa jej nespýtala, či tak skutočne urobila. Nikdy tie prstene ani neskontrolovala. A nechcela si to vyčítať, ale už sa stalo.
Čo ak ich Mel zobrala niekam inam a zabudla na to? Čo ak len zle pozerala? Čo ak sa len stratili ?
Po masáži mala vízie podobné optimistickému pohľadu na život.

„Vidím, že už si zase mysľou niekde inde. Mala by si ešte odpočívať.“ skmentoval jej zamyslenosť Michal a ešte jej masíroval ruky. Tie od ťukania do počítača mala tiež stuhnuté. Pre maséra veľké bolestné na duši, keď si uvedomil, že ľudia svoje telá nechávajú také unavené.

„Rozmýšlam o tých presteňoch.“ hlesla napokon. Možno jej Michal povie viac, pomyslela si.
„Chceš aj chrbát?“ nereagoval na jej zverenie.
„Nemôžem ležať na bruchu, ak si zabudol.“ namietla zúfalo. Chýbal jej ten prostý pocit a ľutovala všetky ženy, ktoré si neuvedomovali slobodu tela, akú ako netehotné mali.

„Sedieť zatiaľ môžeš. Vidím tu dosť stuhutý spinohumerálny sval.“ začiatok vety povedal celkom zrozumiteľne, ale zvyšok šiel mimo nej.
Keď reagovala nariekaním nad tým, aby používal reč bežných smrteľníkov, spamätal sa.
Keď si rečovú bariéru objasnili, prišlo aj na masáž trapézov.

Peyton tie prstene nedali pokoj.
„Hovorila ti Mel kam ich dala?" zamýšlala sa nahlas.
Michal jej silno stlačil záhyb na krku, až ju myklo.
„Nie, prečo?" začudoval sa.
„Rozmýšľam, že by to nemusela byť hneď krádež. Vieš, že ich tu niekto len zle založil." s nádejou v hlase mu predostierala šťastnejšiu verziu osudu prsteňov.

„Súhlasím. Aj keď ľudia sú dnes rôzni. A uvedom si, že ich je tu pekná kopa. A ešte aj deti, aby sme nezabudli. Kto ti zaručí, že ich nejaká malá potvorka nešlohla? Je ich tu 60. Aj tak treba každého vypočuť. Nie je to tvoja starosť. Máme tu pána detektíva, čo tu raz úradoval. Kašli na to a užívaj si masáž.“ vyjadril sa k jej obavám a vôbec ju tým neupokojil.
Svadba mala byť o 13 dní a keď sa dovtedy nevypočujú všetci a nenájde sa prsteň, páchateľ alebo obaja súčasne tak bude všetko na nič.
Vedela, že to neboli len nejaké bazárové obrúčky. Mali veľkú hodnotu práve kvôli histórii, ktorú v sebe niesli.
Masáž sa chýlila ku koncu. Peyton mala zase raz opäť nakázané ležať. Údajne, aby sa jej telo zrelaxovalo a svaly si oddýchli. Už sa cítila ako senilná dôchodkyňa a nepomohol jej ani Detektív X stojaci pred dverami Michalovho kráľovstva, ktorý očividne stopoval stotiny, kedy vyjde von.