Delexenium

[[quinque]]

december minulého roka

Zazvonil telefón. To nebolo pred Vianocami nič nezvyčajné. Ľudia si odbavovali srdcervúce blahopriania častokrát aj pár dní pred najväčším sviatkom roka. Christopher bol vtedy na dlhodobej návšteve u otca a Bianky.

„Prosím?" zahryzol si do jazyka, aby nezačal svoje obligátne predstavenie s kým mal volajúci tú česť. Bol čas vianočný a veril, že ľudia vtedy jeho pomoc nebudú tých pár dní potrebovať. Opak bol pravdou.

„Čau, Chris. Čo si nezamestnaný?“ počul dotyčný známy hlas, keď narážal na chýbanie jeho tradičného pozdravu.
David? Nepočul ho odkedy opustili honbu za pokročilým diplomom z detektívneho výcviku. Bolo to už 6 rokov. Očakával, že sa rozhovor zvrtne na nenápadný výsluch o jeho rodine a súkromí. Lenže milý David prišiel po telefóne zvestovať iné informácie.

„Neverím, David. Vitaj medzi živými!" zvolal Christopher nadšene ignorujúc nutkanie dozvedieť sa skutočný dôvod tohto netradičného telefonátu. Ale bývalý spolužiak na druhej strane linky nestrácal čas. Nečudo, veď to bola zásada detektívov, ktorú učili ako prvákov abecedu.

„Počúvaj, rád by som s tebou pokecal, ale volám pracovne." pokazil mu náladu obyčajnou vetou. Kto deň pred Vianocami pracoval? Očividne policajní detektívi a táto odpoveď Christophera Xaviera utvrdila v tom, že odísť od nich bol ten najlepší nápad.

„Ešte stále pracuješ pre nich?" podal skôr rečnícku otázku zvedavý Xavier. Málokto sa z teplého hniezda chcel vysťahovať do chladu samostatnosti.

Nevedel ako sa má pýtať na to, čo sa deje. S dobrým kamarátom sa tak dlho nepočul, že mu odchádzali slová. Nedalo sa mu jednať profesionálne, keď sedel doma pred telkou s arašidmi v ruke a ovládačom od televízie  prepínal vianočné filmy. Dovolil si relaxovať a bol rád, lebo relax mu končil, hneď, čo sa David rozrozprával.

„Sere ma to, ale je to tak. Mám tu jeden ošemetný prípad vraždy." zťažka si vzdychol a plánoval sa aj nadýchnuť, ale nebolo mu to umožnené.

„Ja vraždy nerobím. Hľadám nezvestných, hľadám kradnutý majetok a jeho páchateľa, dokazujem neveru, dohľadávam páchateľov z miesta činu, ak nemajú štátni dosť svojich ľudí" vykrúcal sa Christopher, keď mu nemilosrdne skočil do reči.

„Ja volám pracovne, ale teba potrebujem ako mozgovú kapacitu. Sakra kamarát, do dnes si pamätám tie tvoje záverečné skúšky. Bol si jeden z najlepších. Hlavne tá forenzná psychológia ťa nevylakla, čo sa o mne povedať nedalo, ale už odbieham." zamotával sa volajúci. Bolo mu hlúpe ho žiadať o pomoc, ale nevedel si rady a potreboval prípad uzavrieť do konca roka. Mal zajednanú dovolenku do Silvestra a to sa vzájomne vylučovalo. Mal teda posledný deň na dokončenie prípadu a zaspomínal si na staré časy. Akoby to bolo včera, čo sa stretli s Christopherom, keď dokončili Katedru trestného práva, kriminológie a kriminalistiky. Bol to vtedy len počiatok ich kariéry a 24 roční chlapci vtedy len ťažko tušili, v akej oblasti sa im pošťastí uchytiť sa. Oboch však spájala vášeň pre hľadanie skutočnosti.
Trávili spolu celé 3 roky, ktoré boli nutné, aby sa z nich stali oficiálni detektívi.
Jeden rok mali vzdelávanie a ďalšie 2 museli pracovať pod dozorom. Boli tam noví a tak sa k sebe automaticky správali ako najlepší kamaráti. Na škole toho typu bola opora veľmi dôležitá.
„To je na tom polícia tak zle, keď voláš práve mne ? Mali sme veľa šikovných spolužiakov.“ poznamenal Christopher a zabudol na to, že to mohlo vyznieť ako odmietnutie. Davidovi by pomohol aj o polnoci. To kamaráti robili, hoci kamarátstvo poznačili roky neúprosného času.

„Chris, viem, že žartuješ. Všetci, ktorých som obvolal majú vlastné rodiny. Zostal si len ty.“ ošíval sa, hoci to nebolo vidieť.
Christopherovi to vtedy doplo. Ich spolužiaci mali pár rokov po tridsiatke a to bol ideálny vek na to postaviť dom a zasadiť strom.
„Jasné. Predpokladám, že ty si tiež sám, keď máš službu.“ poznamenal novopovolaný Detektív X.