Delexenium

[[ duo ]]

január tohto roka

Pani Beáta Jurgešová sa po piatich mesiacoch vrátila do Deversoria. Bolo to jej bývalé zamestnanie, kde strávila toľko času, že mohla s čistým svedomím prehlásiť, že tam poznala každý roh a kút.
Nevedela ako dopadla jej šéfka, majiteľka hotela, ktorá minulý rok v lete záhadne zmizla. Očakávala, že po návrate z Austrálie, kde si bola skontrolovať syna, nájde všetko vyriešené.
Bola zima. Zima Deversoriu priniesla pochmúrnu atmosféru. Tento hotel stál medzi dvoma horami na kopci za mestom. V zime pôsobil osamelo, opustene a keďže tam nebolo kúrenie, museli sa používať kachle. Z komína sa dymilo, čo bol jediný dôkaz civilizácie široko ďaleko.
Tak isto v januári bolo hluché obdobie v turizme a ubytovaní. Po prírode sa blázni poprechádzali v decembri, aby načerpali zimnú idylku. V januári už všetci zarezávali v robote a turistiky po horách sa im absolvovať nechcelo. Aj to bol dôvod, prečo teraz Deversorium v strede hôr vyzeralo také opustené. Bolo neuveriteľné ako ročné obdobia vplývali na výzor budovy.

Kuchárka, ktorá počas vyšetrovania prípadu Penelope Dafneovej odišla, nevedela ako to celé dopadlo. K médiám nemala prístup a podávať také dôležité správy ako mená páchateľov a stav zmiznutej bolo prísne zakázané. 

Kráčala teda po vlastných nohách, lebo nemala auto, ktoré by ju pohodlne vyhodilo priamo pred vchodom, rovnako ako v minulosti pána detektíva Xaviera. 

Peyton Merelyová, nová majiteľka a riaditeľka objektu, vykukla z okna kancelárie, ktorá sídlila na pravom rohu v prípade, že pozorovateľ bol k Deversoriu čelom.
Keď zbadala známu tvár, neubránila sa úsmevu. Až teraz na ňu dobehla nostalgia. Zaspomínala si ako tam červeným autom prišla ona. A ako sa s touto láskavou ženou pozdravili, ako jej dala jej povestný čaj a dokonca aj jedlo. Dokonca ju tam vtedy nechala aj prespať. A ráno ju zbadala v tráve, keď vítala ráno. A povedala jej aj o strate menželstva, ktorá vtedy predstavovala najväčší problém. Časy sa menili a to dosť radikálne. A ani tie problémy už nebývali rovnaké.

„Dobrý deň. Kde je ?" hlesla pani kuchárka, pretože okrem Peyton nikoho nevidela a nechcelo sa jej veriť, že prípad ešte nie je vyriešený. Bol to nesmelý tón. Človek sa bál položiť otázku, na ktorú by mohol dostať nežiaducu odpoveď.

„Pani kuchárka, tak vás rada vidím!" nedokázala ovládať svoje nadšenie Peyton a vrhla sa jej okolo krku. Podvedome predlžovala čas, aby nemusela hneď povedať spomínanú nežiaducu odpoveď.
Možno to bolo nemiestne, pretože si obe vykali a nestrávili spolu zase toľko času, aby sa tak familiárne objímali. Ale hormóny boli zradné malé beštie a Peyton mala čo robiť, aby si zachovala stálu hladinu nálad. A takmer vždy jej to vychádzalo neúšpešne.

„Och, nečakala som také privítanie. Ale mám pocit, že sa radšej nemám pýtať." zamrmlala jej do pleca. Následne ju Peyton pozvala dovnútra, čo bolo tiež divné, pretože domáca tu mala byť práve Beáta Jurgešová. Teraz to vyzeralo akoby prišla nanávštevu. So sebou mala strednú tašku s vecami, ktoré v Austrálii nevyhnutne potrebovala.
Usadili sa na recepciu, kde sídlil gauč s dvoma postrannými sedačkami. Zariadenie pripomínalo vidiecky štýl. 
Sedelo tam už toľko ľudí, že poťah sa takmer vydral a z tmavozeleného vzoru zostal už len zelený monokel.

„Našla sa. Mŕtva." odpovedala zťažka nová domáca a sledovala reakciu svojej oprotisediacej.
Peyton tú mŕtvu ženu nepoznala a do hotela prišla práve vtedy, keď sa prípad začínal vyšetrovať.
Možno preto dokázala o smrti svojej biologickej matky tak pokojne povedať. Bola adoptovaná a jej náhradní rodičia šťastne žili v rovnakom meste ako ona. Síce aj to šťastie by mohlo dostať prívlastok relatívne, ale to by bol iný príbeh.

Lenže pani kuchárka Jurgešová žila po boku Dafneovej dlhých 24 rokov. To bol, mimochodom, vek Peyton, ktorá sa narodila presne v ten istý rok ako jej matka začala rozbiehať svoj celoživotný sen.
Peniaze si v minulosti získala nekalými praktikami a dala sa podplatiť adoptívnymi rodičmi Peyton, aby sa k dieťaťu dostali o čosi skôr. Jej minulosť pani Jurgešová dôkladne poznala, ale občas o človeku nehovorila taká minulosť veľa.
Táto šesťesiatnička ju poznala hneď po jej tajnom partnerovi Otovi Walmerovi najviac. Pamätala si ju ako láskavú osobu, ktorá sa snažila byť v spojení s prírodou a sebou. Zasvätila život darovaním hosťom svoje životné praktiky, aby mohli žiť spokojnejšie a zdravšie. Pre kuchárku to nebola žena, akú by si človek predstavil podľa jej minulosti.