Delexenium

[[quattor]]

február tohto roka

Bol to mesiac plný frmolu. Nič čo by žena v piatom mesiaci tehotenstva potrebovala. Lenže Peyton sa nikto nepýtal. Práve teraz pani Jurgešová, či nechce čaj. A ona odmietla, pretože sa hrabala v papieroch a nevedela, kde jej hlava stojí.

Ale predtým sa jej nikto nepýtal, či chce zrazu viesť hotel a či chce súbežne s tým tvoriť vo svojom tele nový život. Mohla sa oboch povinností vzdať a samozrejme, že o tom uvažovala viac krát. Hotel mohla predať prvému záujemcovi a tých pár peňazí mohla využiť na najodvážnejšie cestovateľské plány a sny. Jej nateraz mŕtvy blog by jasal. Ale bolo to pre ňu ako keby mala zapredať dušu svojej nebohej matky diablovi. Aj ona bola na hotel sama a tiež bola tehotná. To bol dôvod prečo to s tehotenstvom nevzdala. Vedela, že napriek všetkým strastiam sveta by nechcela neexistovať. A veľmi dúfala, že jej budúci potomok bude mať raz rovnaké skonštatovanie.

„Vidím, že takýmto štýlom vám s tým mole určite pomôžu." započula známy hlas pomedzi svoje myšlienky. Vrátila sa nohami na zem. Opuchnutými nohami na prachovú podlahu. Začínal sa jej druhý trimester a začalo sa to patrične prejavovať. Pani Jurgešová súcitne sledovala ako jej nová šéfka nepríčetne zízala na papiere informujúce o financiách a výdavkoch Deversoria. Nevyzerala, že by to toho dňa dotiahla do konca. Papiere boli tá najťažšia práca v celom objekte a kto mohol radšej sa jej vyhol.

„Nemôžem sa sústrediť." vzdychla si podráždene a definitívne to vzdala. Nechcela sa sťažovať, ale čísla pred ňou sa jej splašene rozbiehali a mýlila sa.
Medzičasom sa do kancelárie dovalila aj vysmiata Mel Odyseová. Pracovala ako chyžná, ale hostí ešte nemali. V tú dobu pomáhala s čím sa dalo. Nebola platená tak ako kedysi. Bola to však novonadobudnutá kamarátka Peyton a tak svoju pomoc nechcela riešiť cez výplatnú pásku. Mel mala 19 rokov a nepotrebovala uživiť rodinu. Zarábala si po škole a preto jej straty v peniazoch nespôsobovali ujmu. Možno to bolo dôvodom prečo ako jediná zo skromného osadenstva v kancelárii bola vysmiata. Michal opravoval šuflíky na izbe číslo 5 takže ten sa do usmiatych tvárí nepočítal.

„Tá láska robí hotové zázraky." znova poznamenala kuchárka a najstaršia zamestnankyňa hotela. Nemohla si odpustiť neutíchajúcu spomienku na záhradníka, ktorý oduševnene hodil na stôl uzavretie hry. Bola na platonické lásky stará a predsa ju to chytalo. Nemohla predsa za to, že ju fascinovalo pozorovať ho ako hral karty.

„Hlavy hore, keby som sa na škole viac učila, pomohla by som, ale teraz akurát môžem utrieť dlážku. Čo by som aj rada urobila, keby sa Peyton vedela presunúť. Mám to v to-do liste, prepáč." ústa sa jej nezavreli. Odkedy sa ona a Michal nemuseli skrývať, bola viditeľne šťastnejšia. Jasné, že človeka poznačilo, keď sa jeho matka vyskytla ako jedna z troch, čo zavinili taký koniec obsiahleho prípadu Penelope Dafneovej. Ale zem sa aj tak točila a Mel mala pol roka na to sa dostať z počiatočného šoku. A že sa z neho so cťou dostala.

Peyton zťažka vstala a nechala ústam nech utrúsia humornú odpoveď.

„Ja nemám maturitu, ale mám hotel. Kašlať na celú školu, vidíš ako som dopadla.“
Potom  uvoľnila  kanceláriu. Vedela, že toho dňa už s účtovníctvom nič nezmôže a tak sa rozhodla po dlhom sedení poprechádzať.
Mel nechali vytrieť dlážku a spoločne s pani Jurgešovou sa vydali neplánovane v ústrety práve prichádzajúcim hosťom.

Ihneď zaostrili, pretože Deversorium malo v pláne započať prevádzku až od marca. Mali ešte dva týždne a preto bolo badať na ich tvárach zdesenie a prvotný náznak hystérie. Bol to pár, ktorý sa držal za ruky a niečo si ešte cestou rozprávali. Prišli autom, ale zaparkovali obďaleč. 

Obe domáce si ich skúmavo premeriavali. Nemali to srdce ich hneď otočiť. Až keď sa stretli tvárou v tvár, sa slova ujala pani Jurgeošvá.

„Prepáčte, ale dnes neubytovávame. Až od marca."
Sila zvyku ju premohla. V minulosti totižto Peyton bola tá, čo si pýtala ubytovanie. A pani Beáta tá, čo hosťom hovorievala informácie.
„Neprišli sme sa ubytovať.“ veľavýznamne prehovorila očividná dáma ako keby na tom bolo niečo zlé, keby aj prišli.
Peyton povytiahla obočie, keď jej vysvetlenie neprichádzalo okamžite. Slova sa ujal akýsi povedomý pán vedľa.
Na niekoho sa Peyton podobal, ale nebola si celkom istá. Možno to bolo výškou alebo čelom. Spôsobom ako mal uložené obočie alebo vykrojené pery. Nebola si istá, ale mala pocit, že ho už niekde videla. A dosť zblízka.