Delexenium

[[duodecim]]

„Porozprávame sa o tom neskôr. Potrebujem čas.“ rozhodol Christopher a nemilosrdne ju obišiel.

Peyton tam zostala stáť ako obarená. To ona chcela utiecť a on ju predbehol. Sám pán dokonalý detektív zrazu potreboval čas. Svojho najväčšieho nepriateľa. Naštavane chcela namietnuť, odkričať mu dôkaz svojho rozhorčenia a poníženia, ale pred ňou sa zjavili nové tváre smädné po uvítacom drinku. Veľa jej toho na tácke nezostalo, ale nemala šancu sa popri toľkých ľuďoch dostať dnu.

Naproti tomu, pán Xavier elegantne prekročil prah Deversoria a o trochu menej elegantným výrazom hľadal nejakého zamestnanca, aby mohol zaliezť do hlbín svojej izby.
„Kde toľko trčíš, synak?“ vykukol z jedných dvier pán Xavier najstarší.
Keď si premeral tvár svojho prvorodeného, chvíľu mu trvalo nájsť vhodnú vtipnú poznámku, po ktorej by v prítomnosti Christophera ešte prežil.
„Už som tu. Sme spolu na izbe?" pochybovačne nakukol dnu do komnaty svojho poriadku milovaného otca. Za tú chvíľu, čo sa stihol dozvedieť život meniace fakty sa Milen vybalil ako keby sa do hotelovej izby natrvalo presťahoval.
„Ako za starých čias.“ natešene pritakal jeho životadarca.

Chris potreboval byť chvíľu sám. Naozaj by mu stačilo chvíľkové vzduchoprázdno, aby sa z toho oaradoxne vydýchal. Potom by zniesol aj humor svojho otca aj ťaživý pocit, že všade kam sa pozrie ho pohľadom prepaľuje Peyton.

Ale nesplnilo sa.
„Vyzeráš ako keby ti tá ženská oznámila, že to dieťa čaká s tebou.“ zavtipkoval bývalý kardiológ sarkasticky netušiac, že trafil presným zásahom klinec po hlavičke.
Christopher odmietol byť presným príkladom tvrdenia kto mlčí svedčí.

„Iba som unavený a prepracovaný.“ ošíval sa a konečne sa vystrel na manželskú posteľ. Fakt, že mu jeho otec bude dýchať na krk ho tentokrát nezamrzel. Boli vážnejšie dôvody na frustráciu.

„Uhm. Testosterón už v mojej klinickej praxi mužom klesal, ale vidím, že toto už je konečná hranica. Aspoň mi nebude ľúto, že na manželskej posteli neležím so ženou, lebo čo chvíľa sa na ňu premeníš, chlapče." starostlivo mu vysvetlil notorický zapárač a tiež sa na posteľ vystrel. Ležali tam ako spokojná manželská dvojica.

Novonadovudnutý otecko sa len pousmial a zdržal sa komentára. Nemal náladu na doťahovačky. V hlave mu výrila len nekončiaca spleť informácií.

Osem mesiacov. Dieťa. Peyton. Tu. September. Máj. Tehotná. So mnou. Peyton. Dieťa. Otec. Syn aj duch svätý. Aj všetci svätí. Pane bože, čo budem robiť?

Pred otcom nechcel nič riešiť. Vedel, že na jeho radostné výskanie z toho, že sa podarilo vnúča by nemal žalúdok.
Inokedy býval flegmatik a chladnú hlavu si zachoval pri situáciách, kedy by iní muži zdrhli. A on teraz zdrhol ako malý chlapec od ženy, čo ho očividne bude potrebovať.

Nejak sa to pre neho stalo náhle. Ona mala 8 mesiacov na to, aby sa mu nepozrela do očí a on za pol hodinu čerstvých noviniek mal byť s tým v pohode?
Nechcel ešte deti. Alebo presnejšie. Nechcel ešte deti s cudzou ženou. Veď ani tú ženu nemal.
Jeden jediný krát porušil zásadu a takto to dopadlo. Nechcel upadať do sebadeštrukcie. Ani sa to nedalo, keď vedľa neho spokojne pochrápkaval jeho otec. Obdivoval jeho schopnosť zaspať kdekoľvek.

Obdivoval by na otcovi ešte kopec vecí počnúc tým, že sa mu podarilo splodiť ho so ženou, čo miloval.
Bohužiaľ klopkanie na dvere definitívne rozhodli, že budúci otecko Christopher toho dňa nebude môcť utiecť do svojej jaskyne.

„Tu je Bianka." ozvalo sa opatrne. Unavene sa vytrepal z pohodlnej postele. Dokým z nej nemusel vstať, ani nevedel ako dobre sa na nej ležalo.

„Čo sa deje?“ pootvoril dvere a zamračenú tvár sa neodhodlal prispôsobiť jej úsmevu.
„Budeš otec.“ oznámila mu ako keby to nevedel.